Skalnaté hory

Vesnička na úpatí Skalnatých hor se přede mnou vyloupne ze zákrutu údolí skoro stejně očekávaně, jako světlo na konci tunelu. Zaplať pánbůh, co nevidět budu z těhle proklatých hor pryč, pak už jen projít lesem a zpět na královskou cestu. A pak fofrem pryč z Claremontského panství.
Poryv větru se mi opře do zad, jak hory vydechly studený vzduch ze svých útrob. Plášť se mi zatřepotal u nohou a tak si ho jen těsněji přitáhnu k tělu a více do něj zabalím ruce. Myšlenkami se mi mihne krátká idea o nových botách při nejbližší možné příležitosti. Bude třeba jí nezapomenout, až dorazím někam do civilizace. Ne že bych chtěl hornické obyvatelstvo zdejších hor nějak urazit, prokázali se jako hodní a velmi štědří hostitelé, tím spíše když pochopili smysl mých služeb a rozhodli se jich využít pro výcvik své milice. Kdo by se vsázel že nedokáži z horníků udělat bojovníky, prohrál by boty... hm.. boty. Napříště je třeba se vsadit předem.
Zatímco jsem se probíral duševní rekapitulací, dokráčel jsem až do centra vesničky, tedy spíše shluku domů a vyhlédl si hostinec. Pro dnešek již bylo cestování dost a tak otevřu dveře do lokálu. Dobré odpoledne přeji... pozdravím společnost a usednu k volnému stolu. Každé dobrodružství přeci musí začít v hospodě. Nebo ne?

Skalnaté hory.
Krčma v horníckej dedine.

Tvoja cesta ťa teda zaviedla až sem. Nachádzal si sa uprostred maličkej, ale i napriek tomu dobre opevnenej dedinke na kraji hôr. Neboli ste tak ďaleko od vnútrozemia, no i tak si sa od Claremotnu vzdialil na dosť dobrú vzdialenosť. Len nedávno napadol prvý sneh ktorý signalizoval príchod zimy. Keďže sa už blížilo k 11temu mesiacu, tu vyššie v horách sa zrážky dostávali ľahšie. Ľudia tu boli milí, nemali čo iné robiť. Často boli terčom útoku orkov alebo banditov, to že si im však pomohol vycvičiť zopár mužov bolo to najlepšie čo si mohol urobiť. A práve kvôli tomu keď si vstúpil do baru, spozoroval si ako sa barman príjemne usmial, roztiahol ruky a odohnal opilcov od stola, pričom okamžite utekal k tebe. Obrovské brucho sa hojdalo z jednej strany do druhej a jemne špinavá zástera obviazaná na úplnom kraji, keďže šnúrka nebola dostatočne vytvorené aby držala okolo takého pupku, s jasotom sa pri tebe zastavil div že nenarazil do stolu. Bolo až zaujímavé ako taký chlap ktorý celý život len žerie a pije dokázal tak rýchlo prejsť k tebe, ba dokonca zastaviť skôr než prevrátil celý stôl na teba. „Ako môžem poslúžiť? Dnes to je všetko na podnik! Počul som od starosty ako ste nám veľmi pomohli! Čokoľvek, pýtajte čokoľvek, na sumu nehľaďte.“ I keď to boli horníci a prostí ľudia, boli láskaví a milí a pomoc si vážili presne tak ako sa malo. Keď si sa rozhliadol, pár ľudí na teba otočilo hlavu avšak okamžite svoj zrak strhli preč, akoby sa ťa báli alebo sa skôr hanbili. Populácia v krčme ale nebola o to väčšia, zdalo sa to tu príliš riedke. I na ulici si videl príliš malo ľudí, nato koľko ich tu žije. Bolo uprostred dňa no očividne nikto nechcel vonku. Očividne si ťa tu chceli udržať a prečo nie, zdal si sa zo všetkých ľudí najschopnejší.

V poklidu se usadím ke stolu, odložím klobouk i plášť a pochvu kordu vyjmu ze závěsu u pasu, načež jej opřu na stojáka o stůl vedle pravé ruky. Spíše síla zvyku než úmysl, navíc taková zbraň při sezení jinak trčí do prostoru a překáží.
Než tento rituál dokončím, už si to ke mě hrne hostinský s úsměvem od ucha k uchu a břichem od kyčle ke kyčli. Oplatím mu úsměv jak nejvřeleji mohu a kývnu mu na pozdrav. Když mi oznámí, že má objednávka je na podnik, lehce mě to vyvede z míry. Pokusím se to nedat najevo.
Děkuji vám z celého srdce, moc si vaší nabídky cením, avšak zásluhy mi připisujete skoro až příliš významné. Pomohl jsem jak umím nejlépe, přeci jen je to mé řemeslo. Též si cením vašeho pozvání a proto bych si rád dal teplou polévku, něco chleba k ní a pochopitelně korbel vašeho znamenitého piva.

Skalnaté hory.
Krčma v horníckej dedine.

Barman sa samozrejme usmial, hlboko sa uklonil a pomaly sa odšuchtal k baru, kde začal plniť korbeľ zlatistým mokom, tak rozšíreným v horách. Zahrieval a dodával dosť energie pre všetkých, hlavne v hlbokej zime ho často podávali. Alkohol bol v ňom oveľa silnejší než v mestských krčmách, pálil a vrel, avšak v tom dobrom zmysel slova. Takéto maličkosti ich udržiavali pokope. Po chvíľke k tebe pricupital, bruchom si rozrazil cestu k tvojmu stolu a pred teba položil cesnakovú polievku s bylinkami, chlieb natretý medom a obrovský korbeľ piva lahodnejšieho než všetko iné. Porcia to bola oveľa väčšia než si čakal, i keď si sa možno chcel zasýtiť len na chvíľku, pokrm pred tebou by zasýtil polovicu ulice v Claremonte. Tu v horách to fungovalo inak, ľudia tu jedli poriadne, hlavne mäso, pretože zimy tu boli kruté. A keďže ťažili drahé kovy, kráľovstvo im vyplácalo nie len v peniazoch ale práve v takýchto ohromných zásobách. Zdalo sa že ľudia sa nemôžu mať horšie keď odbila 12sta hodina. Vtedy sa ozval v pozadí zvon a okamžite to utíchlo. Videl si ako krčmárovi zmizol na tvári úsmev a iskričky v oku sa zmenili na vlhký strach. "Teraz bude lepšie ostať sedieť vo vnútri a nedávať najavo že existujeme.." I hneď pribehol k dverám, okamžite ich zatvoril a zabezpečil obrovskou lavicou ktorú mu podali ďalší hostia, zvyknutý na takúto obranu. V rukách nedržal zbraň ale hrabáč z kozubu, no i tak ho stískal pevne a očividne sa v tom vyznal. A i keď si ich naučil bojovať, nemohli nájsť odvahu sa im postaviť. Zvony odbili, mesto stíchlo a všetci muži v krčme bránili okná alebo dvere. Akoby sa niečo malo stať.

Opět je třeba zdůraznit mé pokorné díky... pronesu když mi hostinský přinese jídlo a pití. Nelením a pustím se do konzumace polévky, dokud je teplá. Snědl jsem však sotva pár soust a chování ostatních v lokále mě přinutilo s jídlem přestat. Skrze zvuky z venku se prodral tón zvonu a všichni jako by najednou čekali snad soudný den.
Potichu vstanu od stolu a přiblížím se k jednomu z oken, abych mohl vyhlédnout ven alespoň škvírou v okenici. Nepřišlo mi moudré, vyslovit svou otázku nahlas a hovorem tak k naší skupince přitáhnout třeba pozornost zvenčí... doufejme že tázavý výraz na mé tváři bude snadno pochopitelný i zbytku osazenstva krčmy.

Skalnaté hory.
Krčma v horníckej dedine.

To čo sa deje v tejto osade ti bolo neznáme. Očividne si si ale mohol všimnúť ako boli na takéto situácie pripravený, akoby sa stávali často a oni si už na ne zvykli. Sám si podišiel k oknu kde si mohol cez dieru v dreve spozorovať vyľudnenú ulicu. Keď si vchádzal, nebolo tam veľa ľudí no teraz akoby sa zem zľahla po nejakej živej duši. Dôvod bol prostý a ten sa ti odhalil v okamihu keď sa dedinkou ozval hrdelný rev následne čoho sa niekto v pozadí zasmial zatiaľ čo ďalší niekoho okríkol. Až po chvíľke keď sa dostali blízko krčmy si si mohol všimnúť postavy mužov, ktorí si to brázdili ulicami akoby im to patrilo. K čomu prišli to zničili, ku komu sa dostali to zabili. Samozrejme, to bolo v minulosti, teraz už ľudia vedeli kam sa schovať pred týmito banditmi, ktorí prišli vyplieniť túto dedinu. Dialo sa to často, čoby nie, táto dedina bola požehnaná surovinami nerastného pôvodu, rovnako ako kráľovskou podporou v podobe jedla, šiat a šperkov. Dokonca i zlata. Ľudia si zvykli že na obrovskú skupinu mužov vedených ozrutánskym orkom nemajú, preto sa rozhodli schovávať a čakať kým sa uzmieria s tým čo nakradli a nechajú ich byť. „Kiež by ich mor dostal, hlupákov bralovských.“ Zanadával si samotný krčmár, avšak potichu a takmer pre seba. Jeho jemná povaha sa razom zmenila v očiach mu horel oheň. Tuho zvieral svoju „zbraň“ čím vyzeral ako tiger, zranený tiger zahnaný do kúta. Držal sa však na uzde, problémy nepotreboval, až príliš si vážil život. Očividne ho to ale štvalo oveľa viac ako ostatných čo sa ukryli.

V tichosti zůstanu nalepený na škvíře a snažím se udělat co nejpřesnější představu o tom, kolik těch banditů je, jak jsou vyzbrojení, jakou mají morálku a disciplínu... zkrátka vše co by mohlo v případě střetu hrát rozhodující roli. Ani nevím, ve které vteřině jsem se rozhodl, že zkusím tuhle vesnici postupně vyburcovat k obraně. Možná když jsem viděl výraz některých lidí v šenku a hlavně samotného krčmáře. Tak dobří lidé, jako jsou tady v podhůří, si nezaslouží tohle plenění ani co by se za nehet vešlo....

Skalnaté hory.
Krčma v horníckej dedine.

Určite by si si nevedel predstaviť, koľko ľudí už toho malo dosť. Bol tu ale jeden problém. Morálka tejto dediny upadla v momente ako sa na čelo dostal tento potulný ork. Videl si ho cez dieru, mohol si napočítať aj dvanásť banditov, po zuby ozbrojených avšak čo sa týkalo výstroje, tu v horách sa všetci riadili zásadou, čím teplejšie, tým lepšie. V kovových brneniach si tu nevidel nikoho, väčšina z nich mala kožušiny a kožu posplietanú do jedného celku čím si chránili telo pred ostrým vetrom a praskajúcou zimou. No orka si videl už z diaľky. Viac než dva a pol metrové „zviera“ so sekerou o tvojej samotnej veľkosti, celý zasadený do ohromného brnenia aké si v živote nevidel. Zelenej farby, rôzne výstrčky a rôzne rohy všade po brnení, ako chodiaci tank s ostňami všade navôkol. Tu si však pochopil kde je asi problém. Ozvali sa rany na dvere a tie sa takmer rozbili pod ohromným tlakom búšiaceho človeka. Len si videl ako pohlo celým krčmárom a takmer ho to vyhodilo, no ten sa pritisol ešte silnejšie na dvere, celý očervenel od snahy zabrániť banditom vstúpiť do vnútra. „My nič nemáme! Časy boli zlé, boli ste tu nedávno! Odkiaľ by sme niečo nazbierali?“ Skríkol a ako odpoveď sa mu dostalo ešte divokejšie búšenie. Ostatný muži šli prehľadávať ďalej, tento obrovský barbar bol ale sám. Nato že to bol človek bol podobnej stavby ako ich vodca, ork, ale nebol ani zďaleka tak mohutný. Po chvíľke to prestalo, keď sa zrazu pokojne ozvalo cez dvere. „Vážiš si života, Brand, syn Branov, ktorý bol synom Barda Drakobijca, alebo chceš aby sme vás tam všetkých vypálili?“ Ozvalo sa hrubým hlasom. Bol to vodca, ork. Teraz si si ale mohol uvedomiť kde sa vzala všetka tá vôľa v krčmárovi. Jeho predkovia boli hrdinovia. Tento ale vyzeral že sa k nim pripojiť nechcel. Chvíľku zazeral na hostí, dokonca aj na teba a len zúbožene sklopil pred tebou pohľad. „Na dvore.. v bedni pod lavičkou.. všetko čo mám..“ Chvíľku váhal že im to nedá, v bedni bolo všetko čo mu ostalo po dedovi, nehovoriac o luku ktorým skolil draka. Však pri pohľade na ľudí v krčme si uvedomil kde je jeho miesto. Nie je lovec drakov. Je majiteľ krčmy a ochranca svojich štangmastov. Búšenie ustalo a skupina plieniteľov sa vydala ďalej dedinou, kým z nej neodišla.

Celá ta scéna mě přinutila sevřít vztekem ruce v pěst, až zapraskaly klouby. Tak tohle ne... pronesu šeptem a když bandité odejdou, zvednu se od škvíry. Zamířím rovnou ke krčmáři. Viděl jsem dost krčmáři. Vím, že to není moje starost, ale chci vám pomoct. Tentokrát ne kvůli řemeslu ale protože je to tak správné. Zabiju jejich vůdce, ale s celou tlupou si neporadím. Naučím vás co je potřeba a připravíme se na ně, pokud se k tomu odhodláte...
Poslední větu nechám viset jen tak ve vzduchu, ať se každý sám rozhodne, jak naloží se svým životem. Jestli bude žít jako lev, nebo přežívat jako ovce.

Skalnaté hory.
Krčma v horníckej dedine.

Krčmár sa na teba pozrel naozaj zvláštne. Bola to zmes úžasu ale aj zmes beznádeje. Len pomaly zavrtel hlavou, zatiaľ čo z dverí odkladal lavicu a prenášal ju spoločne s ostatnými mužmi späť na miesto. „Prepáč priateľu, ale odvahu hľadáš na zlom mieste..“ Nechcel byť ako ovca, ale musel ňou byť. Pokúsil sa o milý úsmev, ale bol plný smútku, potľapkal ťa po ramene a pomaly odišiel za bar, kde boli dvere vedúce do jeho izby. Odtiaľ totiž viedli dvere na dvor s lavicou, kde našiel len prázdnu a rozbitú bedňu v ktorej boli jeho najvzácnejšie dedičstvá. Bolo vidieť že nemieni s nimi nič urobiť. Alebo, aspoň nemal ako. Vtedy keď sa zdalo že už ti nikto nepomôže v tvojom odvážnom a chrabrom rozhodnutí, za ktoré by sa nehanbil kdejaký princ alebo kráľ, podišiel k tebe jeden z mužov ktorý tu trávili dosť času. „Nemaj mu to za zlé chlapče,“ začal. Keď si sa na neho pozrel, videl si pred sebou starého muža ktorý už mal roky svojej mladosti za sebou. I keď zápal v jeho očiach nevymizol, práveže zahorel po tvojom rozhodnutí, „prežil si viac ako si vieš predstaviť. Kedysi jedným z mnohých generálov kráľovstva a starosta spojených banských dedín tu v pohorí, už nie je čím býval. Po tom čo ho zosadil náš starosta ktorému pomáhali práve títo banditi už stratil vôľu bojovať. Vtedy ho muži nasledovali až na smrť. Aj teraz. To on ale nechcel. Radšej sa vzdal nádeje aby ochránil život nás a stal sa obyčajným dedinským krčmárom. Starosta zabavil všetky zbrane, postaral sa aby ľudia upadli v bojovnosti a ich ducha porazil práve takýmito plieniteľmi...“ Možno chcel pokračovať, keď ho zarazil ďalší muž. „Pšt, nie tak nahlas, vieš že je to trestné..“ Viac ti ale nepovedal a sám odišiel do svojho kúta popíjať svoje pivo, nevenujúc sa okoliu. Áno, to bolo krčmárovo tajomstvo. I tučný mužíci boli kedysi chlapmi, a jedným z nich bol práve on. A keďže sa dedina nachádzala tak vysoko v horách, žiaden človek, ani samotný kráľ, nevenoval pozornosť starostiam aké tu mali. Práve preto boli taký milí a radi pomáhali cudzincom. Človek čo všetko stratí ostane mu len možnosť ostať dobrým.

Vyslechnu si ta smutná slova a usednu zpět ke svému stolu. Jsem z toho všeho zmatený a smutný. Je mi těch lidí skutečně líto, jako už dlouho nikoho ne. Nezasloužili si nic z toho, co se jim tu děje a starost o ně je o to větší, se nestará zdejší lenní pán.
Promiňte mi, nechci vás nutit do něčeho, co možná nechcete. Ani vám svou pomoc nemohu vnucovat, jen nabídnout... a vůle je to jediné, co potřebujete. O zbytek už se postarám. Co na tom, že vám sebrali zbraně? Zbraní je kolem vás dost, jen je možná nevidíte. Můj mistr mě kdysi zbil obyčejnou lžící. Promyslete to a pokud v sobě najdete tu dřívější hrdost a odvahu, pomůžu vám k tomu, aby tahle vesnička byla zase jen vaše...
Když domluvím, obrátím svou pozornost zpět k již stydnoucí polévce a teplajícímu pivu.

Skalnaté hory.
Krčma v horníckej dedine.

Po krčmárovi nebolo ani vidu ani slychu. Či sa niekde zašil alebo sa niekde utápal v ľútosti, to už nikto nevedel. Muži ťa však počúvali. Jeden z nich sa postavil a prešiel k dverám, akoby sa chcel odísť, avšak svojou rukou len zarazil dvere a okom pozeral či ho niekto nepočúva. Pár stráži chodilo po meste, bolo po plienení a oni sčítavali aké škody dostali. Presnejšie to boli podplatený muži priamo starostom a len sa pozerali či nejaký z dedinčanov nenašiel tú odvahu alebo neremtal. Ako jeden muž stál pri dverách, ďalší dvaja sediaci pri pive zdvihli svoje pohľady k tebe. Tvoje argumenty rozhodovali za nich a možno by i šli za tebou. Pravdou ale naďalej ostávalo že výcvik si dal práve mužom ktorých treba presvedčiť aby opustili starostu a postavili sa zloduchom, nehovoriac o tom že muži potrebovali okrem neho aj svojho vodcu. „Je nás málo, príliš málo. Stráže sú podplatené, muži sa boja o svoje rodiny, ženy a deti. Je to malá šanca, len malá nádej na výhru..“ Iskra ale bola. Čakali na plán, plán od teba, pretože tu nebol iný kto by ich viedol. Mal si zatiaľ ale na svojej strane len troch mužov, mužov čo nevedeli poriadne bojovať, nemali žiadnu výzbroj. „No čo sa týka zbraní, viem kde sú..“ Ozval sa muž pri dverách. Všetky hlavy sa na neho otočili. „Ehm, starosta má pri dome obrovskú prístavbu. Bratranec pomáhal pri prístavbe. Vyzerala to ako zbrojnica, nik tam nemá prístup. Možno sú zamknuté tam?“ Malá nádej? Bola. Ale plán bolo treba vymyslieť čo najlepší.

Po tváři se mi rozlije úsměv. No, s tím by se dalo pracovat.

Ať vás poslouchám jakkoliv, zdá se mi, že zatím je klíčem k většině problémů starosta. Je vinen vašimi problémy a drží vás na krátkém vodítku. Potřebuji toho vědět o něm a o fungování vesnice co nejvíc. Kolik je stráží? Velí jim přímo starosta nebo mají vlastního vůdce? Jak smýšlejí ostatní obyvatelé? Jako vy nebo jsou tu tací, kteří starostu podporují? Nebojte se a hrňte na mě všechny informace které vás napadají, i ty co vám přijdou nedůležité. Všechno se dá využít a má to svůj smysl...

Skalnaté hory.
Krčma v horníckej dedine.

Muži vyzerali jemne vystrašene ale s každým tvojim slovom sa v nich pomaly prebúdzala odvaha. Bolo vás však málo, oveľa menej ako dostatočný počet na vzburu. Áno, to sa tu chystalo a keby to započul nejaký zved od starostu, bol by tomu koniec, ako im tak aj tebe. No mali toho dosť. Ich utrápené tváre, rozbité oblečenia a nemožnosť sa brániť tejto šikane, bolo zaujímavé že v sebe ešte dokázali nájsť odvahu na odpor. "Čo sa týka stráži s výcvikom a zbraňami, možno desať, dvanásť? Je ich tu dosť, avšak i tie stráže nemajú nejakú prvotriednu výbavu. Väčšinu nám vzali banditi. Ale či sú všetci pod starostom? A majú na výber? On má pod palcom tých banditov, dáva im jedlo, peniaze a ochranu ich rodín. Možno by sa proti nemu i obrátili, mnohí z nich sú dobrí chlapi, len sa snažia ochrániť svoju rodinu." Prehovoril prvý z nich zatiaľ čo ďalší sa prechádzal po krčme a úporne premýšľal nad všetkým čo by sa hodilo. "Vieme ako presne vyzerá jeho dom, kadiaľ sa vydať, čo urobiť, poznáme perfektne rôzne vchody a východy do a z toho mesta, tajné uličky, rôzne skratky. Ale prístup k zbraniam? Je strážená. Ale.. Nie, v noci nie! Pravda, v noci je tam len jeden strážnik, vždy si strihajú kto bude mať nočnú. A vždy len jeden." Prehovoril chodiac hore dole. Vtedy sa ale pozrel na dvere. Nie na vchodové, ale na tie v ktorých zmizol krčmár. "Potrebujeme ho.."

Vyslechl jsem informace co pro mě ti chlapi měli a nakonec obrátil pohled na dveře za krčmářem. Rozumím vám. Ale teď ho nepřesvědčím, nemám jak. Srdce mi krvácí když vidím, jak je ten člověk zlomený a myslím že až se věci dají do pohybu, rozhoupe se. Ale když za ním půjdu teď, jen tu šanci pohřbím...
Na chvilku se odmlčím a zvažuji varianty. Ideální bude utnout hadovi hlavu a poradit si se zbytkem těla potom. Ozbrojit lidi a zajmout starostu dřív, než se městská stráž postaví na odpor.
Pokud získáme kontrolu nad městečkem včas, může trvat i několik dní, než se o tom doslechnou bandité a přijdou srovnat účty. Ten čas nám bude stačit na přípravu takového bojiště, jaké nám bude vyhovovat.