Bleakwood

Začiatok lesa Bleakwoodu.
Malá skupina Inkvizítorov.

Keby si sa dotkla Michaela, očividne by nič neurobil. Bol si istý tomu že pohybovať sa v tomto lese je dosť nebezpečné a má veľmi zlý dopad na ľudskú psychiku. "Hej? Ten luhár, mne povedal že je on starší.." Pousmial sa Michael, načo sa zozadu zasmiali jeho muži. "Vyhral som! Stavili sme sa s ním ako dlho ťa bude vodiť za nos s týmto Michael.." Rehot však ustál keď sa v pozadí ozvali dunivé rany načo celý les stíchol. Zrazu začalo byť dusivo a hneď nato ste všetci ucítili ako vás dusilo, ako sa zrazu ťažko dýchalo. V momente si zahliadla ako Michael šiahol rukou do kapsy. "Teraz ma ale počúvajte. Keď poviem bojujte, budete bojovať, keď poviem utekajte, budete utekať. Ak vám poviem aby ste utiekli a nechali ma samotného, urobíte to.." Pohľadom všetkých spražil ale zastavil sa priamo na tebe. Myslel práve teba. "Ak sa niečo zlé stane, bež odtiaľ a nestaraj sa o mňa ani brata. Ja ho zachránim a ak nie, lepšie ak umrieme my ako aj ty.." Zrazu ti prestal vykať ale začal tykať. Šlo do tuhého.

To pobavilo i mě. Tak oni se i sázeli. Od srdce jsem se zasmala, ale lesu se zřejně nelíbilo, že jsme se bavili. Zřejmě dobrá nálada tu nebyla zvykem. Michael mě pak důrazně varoval. Čekal, že aplním jeho požadavky? Nechtěla jsem mu na to kývnout. Nebezpečí mi hrozilo téměř každy den. Každý den jsem riskovala a zemřít pro bratra je jedna z těch lepších variant...

Začiatok lesa Bleakwoodu.
Malá skupina Inkvizítorov.

Michael ani nečakal že sa podriadíte takémuto rozkazu, bol to však rozkaz a myslel to vážne. V momente mu zasvietili oči, oči ktoré v túto chvíľu vyzerali ešte strašidelnejšie ako samotný les. Oči patriace šelme, lovcovi, predátorovi, oči ktoré až príliš zapadali do tohto lesa. „Rozkaz bol rozkaz, až sa dostaneme do situácie kde nebude niet pomoci, budete utekať..“ V tú chvíľu ako si mu hľadela do očí ťa obrovská sila jeho vôle takmer donútila prikývnuť. Však tvoja sila vôle a tvoj pud chrániť brata ťa donútil nereagovať. Michael chvíľu vyzeral prekvapene, načo tasil meč a ruku zdvihol oveľa vyššie aby osvetlil okolie ešte viac. Les však vyzeral prázdny. „Normálne by som dal príkaz rozdeliť sa, les je obrovský a prehľadanie bude niečo trvať, avšak pri tom kde sa nachádzame sa budeme držať spolu. Odtiaľ sa vydáme smerom severne a budeme sa držať pri kraji lesa, pretože ak zašiel hlbšie,“ na chvíľu sa odmlčal, akoby ani sám tomu neveril, nechcel veriť, dúfal že sa to nestalo a že ho neposadlo nejaké šialenstvo ktoré ho donútilo takto riskovať, ísť tam kde sa ani boh neodváži, „Tak mu boh pomáhaj..“ Dokončil. K stredu lesa nebude riskovať ísť, avšak v hlave sa mu rodil záložný plán. Ak sa nenájde na kraji lesa a stopy povedú do stredu, vyvedie svojich ľudí a teba z lesa a vyberie sa za ním sám. Ani on nechápal čo ho tak tiahlo k tímto dvom, že ich chcel tak zachrániť i keď nemusel. Nevedel totiž že práve Michaelov dedo bol ten strážny, ktorý vynášal telo otca Chodca i Lady z domu po jeho smrti, že to bol práve jeho dedo ktorý vás poslal k hraničiarom a v poslednej chvíli i zachránil.

Přestalo mě bavit poslouchat ty varovné řeči. Prostě jsem už vybouchla. Možná za to mohla i má chvilková povolená ostražitost.
"Michaeli? Přestaň prosím takhle mluvit o mém bratrovi. Není to žádná mánička. Je to chlap jak hora a něco vydrží. Měl by jestli na něj narazíme, protože jestli narazíme bude mít tenhle les co dělat, aby mě překonal." Řeknu dost naštvaně a předejdu ho. Věřila jsem svému instinktu. Ze zad jsem si sňala štít a vzala ho do ruky kdyby náhodou. Snažil se mě odradit dokonale je co je pravda. Až jsem začínala mít podezření.
"Jdeme!" Zavelela jsem

Začiatok lesa Bleakwoodu.
Sama v lese.

Michael ti neodpovedal. Nemal čo povedať, pretože nechápal čo urobil zle rovnako ako si ty nechápala že ani on, samotný Michael, nemá šancu tu prežiť takto sám. Ak tu bol sám, už bol určite mŕtvy. A práve to sa práve ukázalo, celá sila lesa opretá proti vám je niečo, proti čomu sa nedá bojovať. Prírodu neporazíte, ale práve príroda rozdrví vás. A to sa práve ukázalo. V momente ako si sa rozhodla vydať vpred zachytila ťa nejaké ruka. Nemohla si tomu odporovať, pretože takmer v tej istej sekunde ťa odhodila. Až pri lete si si všimla že to bol Michael ktorý ťa odhodil keďže z neba priamo na miesto niečo padlo. V tom momente ako to dopadlo na zem, vytvorilo to ohromné dunenie a tlaková vlna odhodila ako Michaela tak aj teba. Nutno podtknúť že ty si bola v poriadku, no priamy zásah dostal on. Avšak to nebol problém. Zrazu si sa ocitla v tichu a tme, oddelená od ostatných obrovskými stromami a kameňmi. Sama v celom lese. V tichom a odpornom lese ktoré ťa tu nechcelo. A nikto sa nikde neozýval, nikde nebolo nič počuť.

Tak a bylo to. Michaelova ruka mě zastavila,ale pak se stalo něco, co jsem nečekala a jestli se mě doteď panika nechytla, tak teď se o mě pokoušela. Hledala jsem Michaela a uvědomovala si, že les vycítil příležitost a když se ji Michael pokoušel překazit, tak zasáhl. Jeho zasáhl. Zvedla jsem se a snažila se zaostřit. Zmocňoval se mě strach. Pevně jsem sevřela štít a druhou rukou nahmatala Henryho. Ani se nehýbal. Zvedla jsem ho k obličeji.
"Jen potřebuji tvou důvěru ve mě kamaráde." Pak jsem ho vrátila zpět. Musím najít Michaela jestli není zraněný. Zvažovala jsem jestli spíše nemám zůstat na místě. Nepsané pravidlo při ztrátě v klasickém lese. Ale tohle není klasický les. Zavřela jsem oči. Michaeli? Brácho? Zhluboka jsem se nadechla a vydechla a otevřela oči. Pomalu jsem udělala pár kroků dopředu. Zvažovala jsem vykřiknout.

Ťažko povedať, čo sa stalo. Sám som na istý čas úplne stratil pojem o čase a priestore. Hlavu som mal dobre že nie rozdrvenú na kašu a v ústach som cítil pachuť krvi, celú tvár som mal ako keby v plameňoch. Okrem ohlušujúceho piskotu a ostrej bolesti som nevnímal nič.. dobrých pár minút, som nebol schopný počuť a ani vidieť jediné slovo, jediného muža, jediného ducha.. nič. Stále som sa tackal, ponevieral a moje telo sa postavilo na nohy skôr z reflexu než z toho, že by som to sám chcel. No ani to dlho nevydržalo. Zastavil ma až jeden z mojich bratov, o ktorého som sa oprel a snáď prvý krát som si dal dole moju masku. Kto vie čo kto mohol čakať, moji bratia samozrejme vedeli ako vyzerám, maska mala skôr rituálny zámer, nebola na skrytie mojej identity. No Chodec ma videl prvý krát. Prvý krát videl tvár muža, s ktorým si toho za posledných pár hodín toľko prežil. Rukou som si zotrel krv z tváre, no spustila sa ďalšia a ja som vedel, že sa nedá robiť nič iného, než čakať. Mohlo to vyzerať brutálne, no dvoma prstami som si chytil zlomený nos a s praskaním som si ho napravil do viac menej normálnej polohy, ďalej som to príliš neriešil. 

Vedel som že veliteľ umrel. Vedel som že som nabral jeho postavenie a vedel som, že moji bratia chceli ďalšiu krv. Ale chceli? Skôr sa zdráhali. Bol to južan, no nebol to on kto ich pozabíjal. Pre to sa skôr pozreli na mňa, chceli odpoveď. Čo im v tejto chvíli hovoria bohovia? To som netušil, nepočul som ich.. nie teraz.. nie v tomto lese, ktorému sa aj sám Odin vyhýbal. No vedel som im dať na výber. "Môžete ho zabiť.. a nikdy nikto synom našich bratov nerozpovie príbehy o tomto boji.. alebo ho necháme, nech nám pomôže.. ukradneme loď v najbližšej dedine.. a vyplavíme sa domov. Aj keď bez koristi.. no bratia.. pozrite sa, kam nás naši bohovia zaviedli." Rukami som poukázal na desiatky mŕtvych a troch mŕtvych trollov. "K víťazstvu nad týmito .. obludami.. Hej Chodec!" Tento krát som sa obrátil priamo na neho. Vedel o tomto lese viac než mi.. teda vedel aspoň niečo. "Tento les, dovolí nám zobrať si trofeje?" Spýtal som sa s úškrnom. Samozrejme mu muselo byť jasné, čo chcem spraviť.. odrezať hlavy, kly.. pazúre týmto trollom.. a odviesť ich so mnou domov. Slová boli jedna vec, no trofeje ďalšia. Pochopiteľne ho ostatný nechali tak, len sa začali prehrabávať vo veciach svojich mŕtvych bratov. Mŕtvy veci nepotrebovali.. bolo na živých, ako s nimi naložiť.

Les Bleakwood, časť piata.
Pokus o útek.

V momente ako sa všetci otočili k Sigriorovi, čakajúc na rozkazy čo robiť so mnou, meč som prestal zvierať. Pomaly som spustil ruky pozdĺž tela rozhliadajúc sa okolo. Vedel som že ma nenechá zabiť svojimi ľuďmi, aspoň nie teraz. Predsa len som bol vhodná pomoc pre nich. Keby však vedel že sa v tomto lese vôbec ale vôbec nevyznám, asi by nebol tak spokojný s mojou pomocou. A podľa všetkého by sa tu strhol boj. „Netuším, skúsiť to môžeš. Treba skôr dúfať že nám dovolí odísť a že to bola jediná prekážka..“ Na tvári som mal dosť desivú grimasu. Bola plná bolesti a čoby nie, útok ktorým ma zasiahol troll do hrude spôsobila zlomeniny rebier. Nebolo to nejako vážne ale teraz by som zo seba maximum nevydal. Preto som sa rozhliadol, začal som chodiť hore dole pričom som sa pozeral len na zem a rukami som ohmatával rôzne rastliny. Pre severanov ktorý svojou brutálnou silou viedli proti nám, aj svojou výdržou, to bolo divné a nevedeli rozoznať to že som sa obzeral po bylinkách, a práve jednej špeciálnej z ktorej sa dala jednoducho vytvoriť masť proti bolesti. Po chvíľke ignorovania nových spoločníkov ktorí si rozoberali trollov alebo svojich mŕtvych som to našiel. Zelený zväzok koreňov s trojcípim bielym kvetom, okamžite som ju strhol, vytiahol z batohu malú misku a drievko a začal drviť s posledným zvyškom vody čo mi ostal v čutore. Po chvíľke sa v našom okolí rozniesla neuveriteľná vôňa. Dokonca i tvrdým severanom musela aspoň trochu obmäkčiť srdce. Rozopol som si koženku a jemne si začal natierať hrudník. Pomaly som vydychoval a úľava sa dostavila. Rovnako ako som bol ja prekvapený z toho ako mladý je Sigrior, ten musel zazerať nato že moja hruď bola poznamenaná toľkými jazvami a zraneniami tak starého formátu, že by som ich mohol nazbierať len za veľmi dlhý čas. Znova som si zapol koženku, natiahol cez seba plášť a natiahol sa. Ozvalo sa silné praskanie kostí, na tvári znova úsmev a otočil som sa k barbarom. „Asi bude najlepšie odísť. Nerád nechávam mŕtvych takto pohodených a vydaných na pospas lesu, nemáme na výber ak sa k nim nechceme pripojiť.“ Teraz či ma budú následovať alebo nie bolo práve na nich, ja som sa vydal smerom k juhu, kde som aspoň očakával že bude juh. Bolo to jednoduché, rastlina ktorú som našiel rástla len južným smerom. Vždy otočená k juhu tvárou. Šiel som opatrne, ale vtedy som ukázal sám seba proti severanom. Tí ktorí sa spoliehali na svoju tvrdú silu ktorou dokázali premôcť i trolla, ja som sa obratne a extrémne rýchlo predieral hustým porastom akoby tam ani nebolo a žiadne fyzikálne zákony nemali na mňa účinok. Narodil som sa v lese a les bol pre mňa mojim domovom. Tak ako boj pre severanom, pre mňa bolo práve toto prostredie výhodou. Pevne zvierajúc v ruke luk sme sa blížili na miesto kde asi nebude najlepšie sa nachádzať.

Začiatok lesa Bleakwoodu.
Sama v lese. {LADY}

Ak by si sa pokúsila o výkrik, určite by to znamenalo tvoj koniec. V pozadí, vo veľkej diaľke si ako hraničiar cítila, počula ako sa niečo deje, ale to nemohlo patriť ľuďom. Strach a beznádej vládli v tomto lese a pohybovať sa tu sám, nato potreboval človek tú najsilnejšiu dávku odvahy akú mohol v živote získať. Cesta späť sa ti zarazila a ostávalo ti buď nasledovať po cestičke vpred, alebo sa predierať starým lesom bez cestičky a ohromným porastom. Tak ako tvoj brat, i ty si si mohla všimnúť na zemi vzácnu bylinu s ktorou sa liečili zranenia. Vždy bola otočená smerom k juhu, takže by si sa dokázala zorientovať. Čo ste sa bavili s Michaelom, tvoj brat sa nachádzal severne od vás, zatiaľ čo Michael bol na juhu, pričom zvažoval že sa bude držať pri kraji lesa. Tvoje rozhodnutie si ale musela zvoliť rýchlo, pretože zvuky ktoré si počula v diaľke sa začali približovať priamo k tebe.

Les Bleakwoodu, časť piata.
Pokus o útek. {SIGRIOR/CHODEC}

Na získanie väčšiny vecí z trolla si nemal veľa času. Dokázal si získať iba malé trofeje, pretože na tie väčšie by si potreboval čas. Koža trolla bola príliš hrubá a príliš dlho by ste sa s týmto babrali. Samozrejme si mohol ostať dlhšie a oddeliť sa od Chodca. Ak nie.

Ani ste si to neuvedomili ale niečo na tomto lese bolo stále divné. Zrazu ste sa cítili uvolnene a viac bezpečne, čo mohlo znamenať len katastrofu. Až podozrivo ľahko ste prekonávali cestu na juh, stromy boli riedke, porast nebol tak silný a po chvíli ste mohli dobehnúť aj Chodca, ktorý bol dosť pred vami keďže v lese sa pohyboval o dosť obratnejšie. Dalo sa povedať že ste blízko východu pretože les začal rednúť čo znamenalo že koniec nebude ďaleko. Žiadne podkopávanie, žiadne podivné zvuky, vzduch sa čistil a občas ste pomedzi koruny zahliadli slnečný svit. Neuvedomili ste si jedno, prečo ste zrazu tak slabí. Ak ste to nevedeli, v lese ste strávili namiesto pár hodín asi 2 dni.

Ak si ostal, Chodec sa sám vydal preč. Nemal k tebe nejaké silné putá, a i keď celý čas dúfal že za ním pôjdeš, pretože ti chcel oplatiť službu zato ako sa tvoji ľudia za neho obetovali, nemal pohnútky ostávať na tomto pekelnom mieste o niečo dlhšie. Tvoji bratia však nemali veľa zmyslu pre rozum a tak nebolo pre teba ťažké udržať morálku. Kým mali svoje zbrane, nereagovali na nič. To kam ste sa vydali už bolo ale na vás, čo chvíľa však ste zacítili ako sa v pozadí niečo k vám pohybuje. Presne z miesta odkiaľ ste utekali, presne z miesta kde bola mýtina. V pozadí ste započuli spev.

Rozhodnout jsem se musela opravdu rychle. Zvuky míříc směrem ke mě nezněly příliš lákavě. Ale koho si teď vybrat? Michael mohl být zraněný někde ležet a sám stejně jako já. Oproti tomu můj bratr byl někde v tom lese. Sakra. zaklela jsem podvědomě. Chlapi zatracení. Stiskla jsem více svůj štít. Sama nemám šanci se z lesa dostat. Logicky jsem musela uvažovat, kdo z těch dvou mě zajistí. Brácha na mě teď dost kašlal, Michael projevil zájem mě chránit. Zavřela jsem oči. Budu bláhová, ale kvůli tomu tady jsem.
Rozešla jsem se směrem na sever a prodírala se skrz křoviny. Brácha by si cestičku rozhodně nevybral...

Pozrel som sa na chodca, no nevenoval som mu príliš veľa pozornosti. Skôr som len dával pozor na mojich bratov, ktorí si brali trofeje.. napríklad zuby, poniektorí sa dokonca pokúsili odseknúť aj hlavu, no pravdepodobne sa znova vystačili so zubami.  Pozbierali ešte niekoľko zbraní a ja sám som si doplnil môj arzenál. Jednu zo sekier som si zastrčil za opasok, druhú taktiež.. rovnako ako jednoručný krátky meč. Štít prevesený cez ramená a obojručná sekera v rukách. Bol som vyzbrojený pomerne dobre, no zbrane boli jedna z mála vecí, ktorým sa dalo naozaj veriť. Bez nich by som sa cítil ako nahý. Moji bratia sa vyzbrojili tiež, zatiaľ čo sa chodec mastil tým svojim.. niečím. Tiež som poznal podobné veci, aj keď u nás boli o niečo iné rastliny, než tu. Takže aj iné recepty a jednoducho som si netrúfol experimentovať. Mohlo by to dopadnúť veľmi zle. Nakoniec sme sa však všetci postavili a j som len kývol k utekajúcemu chodcovi. "Pôjdeme za ním, pozná lesy. Akonáhle odídeme.. vydáme sa na sever, ukradneme nejakú loď a odplavíme sa k rodinám a ženám! Ah ako sa teším na.. heh." Uchechtol som sa, všetci vedei na čo, všetci sa tešili na to isté. Pre to sme sa teda vydali za chodcom,

Po nejakom čase sme ho dohnali. Bol síce rýchli, predsa len les bol jeho prostredím, ale mi sme žili v niečom podobnom. Okrem dedín a skalísk sa u nás na ostrovoch nachádzali len husté lesy, pohyb v ňom nám nerobil žiaden problém. Po ceste som si na tvár znova nasadil masku a len som viedol mojich štyroch pozostalých bratov za mužom, ktorého by sme podľa správnosti mali zabiť. No nespravili sme tak. Les začal pomaly rednúť a ja som si začal myslieť, že sa na nás bohovia znova začínajú usmievať. No pociťoval som tiež niečo zvláštne. Únavu.. ale prečo? Prečo som sa cítil, ako keby som pochodoval celé dni, bez jedla a bez vody?  Teda pil som, vždy keď som mohol, odpil som si z čutory, no žalúdok sa po chvíľke začal ozývať tiež. "Chodec!" Zakričal som na neho, zatiaľ čo som dosť zvoľnil tempo. "Niečo.. sa deje. Ako keby sme kráčali dva dni.. dve noci.." Nechcel som zastavovať, ale nikdy nebolo dobré odpadnúť od únavy, čo sa mohlo stať pokojne aj nám.

Les Bleakwood, časť piata.
Pokus o útek.

Po chvíľke som si uvedomil že za mnou idú. Zato som bol dosť rád, byť sám v takomto lese nie je sranda. Preto som spomalil, aby ma mohli dobehnúť aj oni. Síce boli dosť obratný a dokázali sa vyrovnať i s takýmto terénom, ja som v lese žil takmer 60 rokov. No okrem toho som si všimol jednu vec. Cítil som extrémnu únavu. A že bola obrovská. Akoby som strávil dni bez odpočinku. Niečo mi tu nesedelo, nebolo možné aby sme boli v tomto lese tak dlho, bolo to nemožné. Počítať čas som ešte dokázal, nato som dával pozor. I vďaka orientácii som to cítil. „Nie, nie sme v tomto lese ani deň. Pozri,“ z vrecka som vytiahol zvláštnu rastlinu, „To je Atlies, jedna z najviac jedovatých rastlín na tomto kontinente. Často si ňou natierame šípy a ostrie mečov. Vidíš? Pozri sa, je úplne čerstvá. Vzal som ju než som vstúpil do lesa a životnosť má len pár dní. Keby sme tu boli tak dlho, už by dávno uschla. No neschne. Buď je tu nejaká vôľa ktorá nás ničí, alebo je to tak silná mágia že dokáže udržať túto kvetinu pri živote. Ale neviem si predstaviť prečo by to tak bolo. Je tu však niečo iné čo ma trápi..“ Používal som komplikované slová, čo bolo zvláštne na niekoho kto nebol zo severu ale i tak to dokázal. Síce môj prízvuk bol príšerný, dokázali sme sa dorozumieť. Vtedy som sa pozrel na stromy, ukázal mu na vetvy. „Vidíš? V lesoch často býva že na severnej strane sú konáre kratšie a vyrastajú menej husto. To by ukazovalo že sever je za nami. Avšak,“ ukázal som smerom k zemi. „Tieto rastliny rastú len južnou stranu vpred, ale tiež smerujú za nás. Sever a juh nemôžu byť na tom istom mieste. Takže základná orientácia je v ťahu. A teraz si zober že už dlho stromy rednú a občas presvitne slnko. To by znamenalo že sme na kraji lesa no nech utekám rýchlo ako chcem, nevidím nikde žiaden východ. Takže i keď les už voči nám nie je tak nevraživí ako doteraz, stále nás nechce pustiť preč, akoby nám len dával nádej,“ na chvíľu som sa zarazil. Dôjsť mu to muselo tiež. Tak ako mne, „ten les nás chce uštvať. Sme unavený, hladný a bez oddychu s nádejou, ale žiaden východ ani možnosť sa orientovať, stále blúdime. Musíme zastaviť, musíme nabrať sily. Na chvíľu rozbaliť tábor. Očividne sa skoro nedostaneme preč a určite radšej budem bojovať v plnej sile ako úboho stojaci bez možnosti odporovať..“ Nevedel som či môj plán príjmu alebo nie, no i ja som už mal dosť a bol som príliš unavený. A mal som pocit že som počul štebot istého vtáka. Vtáka ktorého vie napodobniť len jediná osoba na svete. Preto som čakal na ich odpoveď, či si dáme prestávku alebo ďalej budú chcieť ísť. Keďže listy sa otáčali spodnou stranou nahor, prichádzal dážď.

Začiatok lesa Bleakwoodu.
Sama v lese. {LADY}

To či si vybrala správne alebo nie, to sa malo určiť neskôr. Nenachádzala si sa v práve najlepšej situácii, les bol extrémne hustý, nebolo takmer poriadne svetla a úprimne spojiť sa s niekým kto je možno ďaleko alebo sa nenachádza tam kde smeruješ, bolo horšie ako si zvoliť hľadanie niekoho kto musel byť blízko a vedela si naisto že tam je. Tvoja voľba ťa môže stáť veľa, no zvolila si lásku k bratovi ako ísť racionálnym rozumom. Kto vie prečo ťa teda nechal les napokoji, zatiaľ to nevyzeralo že by ťa niečo chcelo napadnúť. Problém bol ale iný. V tme a v hustom poraste sa dosť blbo orientuje, našťastie si bola Hraničiar a vedela si v takýchto lesoch behať. Síce si takýto ešte nezažila, stále to bol les, očividne niečím zhnusený ale bol. Po chvíľke si však započula iný zvuk. Zvuk bol nádherný, bol to spev, spev niečoho čo si prirovnávala k Bohom a bolo to priamo po ceste. Zažívala si niečo podobné čo už pred tebou niekto zažil. Spev sa však vzďaľoval a približoval, chvíľku bol za tebou, chvíľku pred tebou a chvíľku vedľa teba. Bol tak kilometer vzdialený? Možno i trochu ďalej, bolo ho však jasne cítiť. A i keď bol spev príjemný a lákal, ty si stále a stále viac cítila ako ti dochádzali sily. Prichádzala noc a dážď. Buď nájdeš svojho brata čo najrýchlejšie, alebo sa utáboríš, alebo sa vrátiš po Michaela.

Les Bleakwoodu, časť piata.
Pokus o útek. {SIGRIOR/CHODEC}

Les vám dal na chvíľku pokoj. No jasne ste obaja cítili prichádzajúci dážď a noc.

Kráčela jsem dál a dál . Najednou mě uchvátil ten zpěv. Zastavila jsem se. Otáčela jsem jen hlavou. Věděla jsem, že kdybych se otočila celým tělem, ztratila bych svou orientaci. Zavřela jsem oči , nadechla jsem se a odhodlaně jsem pokračovala dál. Já toho bídáka najdu a pak ho z toho lesa klidně i násilím odvedu. Cítila jsem vlhkost vzduch. Zřejme se chýlilo k dešti. Dokud nezačne pršet půjdu dál. Cítila jsem, že jsem blízko. Přesto na mě šla únava bodejď by ne už dva dny jsem pomalu mespala.

Začiatok lesa Bleakwoodu.
Sama v lese. {LADY}

Zbiehalo sa na hustý dážď, zmrákalo sa a jemné slnečné svetlo ktoré ako tak presvitalo cez husté lístie úplne zmizlo. Až teraz si pochopila definíciu tmy. Tma nastala takmer okamžite a nebolo vidieť ani na okraj nosa. Nevedela si kde sa nachádzaš a akým smerom ideš, v tme bez svetla sa nedalo existovať. I keď si bola Hraničiar, takúto tmu si poraziť nemohla. V hocijakom inom lese by si sa dokázala orientovať, toto bolo ale príliš veľa i na teba. Všetci čo tu prišli sa stratili. Rovnako ako si začala blúdiť v tmavom a nepriateľskom lese i ty. V lese ktorý v noci žil životom. V noci keď sa prebúdzali vlci a iné nočné tvory.

Zastavila jsem sem dál už jsem opravdu nemohla. K tomu ten déšť. Do lesa jsem zapadala perfektbě teď určitě vypadám jak vodník.  Po hmatu jsem našla kmen stromu a opřela se o něj. Štít jsem postavila před sebe směrem na sever abych ráno věděla kterým směrem jít, pak jsem se po kmeni sklouzla na zem. Téměř okamžitě jsem usnula. Vyčerpaná jsem byla neskutečně. Bráško...

Začiatok lesa Bleakwoodu.
Sama v lese. {LADY}

Zaspala si naozaj tvrdo. Tvoje sny však boli nočnými morami, aké si ešte nezažila. Boli odporné, vracali sa ti spomienky na všetkých čo si doteraz stratila, videla si svojho brata ležiaceho v kaluži krvi s mŕtvolne otvorenými očami. Videla si ako sa k nemu blíži odporný tieň, snažiac si ho vziať. Nemohla si sa hýbať, ani prehovoriť, len si videla ako tieň napriahol svoju ruku a presekol telo napoly, zvesilo hlavu a začalo sa kŕmiť na jeho mäse. Zrazu sa to pozrelo na teba. Červené oči na teba pohliadli a vtedy si zo zbadala. Videla si ako mu z očí niečo vyteká, tvár skrivená do bolestivej grimasy ti došlo že to čo vidíš je plač tejto odpornej bytosti. Natiahla k tebe ruku, akoby prosila o pomoc keď si sa trhla a ty si sa prebudila. Stále vládla noc, ale už nebola tak tmavá. Bola si celá premočená, premrznutá, spala si zopár hodín. Dážď ešte neustal, však ty si zahliadla i napriek tomu v diaľke šuchot. Akoby niečo obchádzalo miesto kde si ležala.

Měla jsem neklidnou noc. Až moc cukala jsem sebou ze strany na stranu až když jsem se probudila byla jsem ráda, že jsem vzhůru. Stále jsem byla v tom nepříjemném lese ponurém plný beznaděje. Ale stále chci najít bratra a pak Michaela. Pokusila jsem se vstát,byla mi neskutečná zima. Pevně jsem uchopila štít, i když už jsem moc síly neměla. Najednou jsem uslyšela zvuky, jako by někdo šel kolem mě. Hryzalo mě svědomí, ale přesto jsem to udělala.
"Halo? Je tam někdo?" zvolala jsem.