Cloveshire

Takeshi ho sledoval. Nebylo mu ho líto. Vůbec ne. Ale také si to neužíval. Byl jim celou dobu na přítěž a někdy se musíte závaží zbavit. Polemizoval nad tím celou cestu sem. Neptal se ho jak ho našel a tak mu neměl potřebu říkat o Yoshim. Určitě by mu to neudělalo dobře.
Jen tedy kývl na to všechno. Přišel k němu a jedním sekem, ho připravil o hlavu.
"Sayonara." řekl poté bez nějakého zaváhání. Poté si nasadil jeho slamák na hlavu, vzal si jeho Katanu, rozpustil si vlasy a odcházel pryč.




Opět ten pocit... nicoty. Kaze si chvíli putovat uprostřed ničeho a zároveň něčeho čemu moc nerozumněl. Nevěděl kolik uteklo času ale po chvíli cítil jak ho něco z nicoty vytahuje a vrhá zpátky do chaosu.
A byl teď někde... kde to moc neznal... Byl to stále šok. Nevěděl kolik oběhlo času. Sekundy? Minuty? Dny? Roky? Kdo ví. Předtím to nedokázal podle ničeho posoudit. Bylo to instatntní? Bylo to hned? Srdce mu bušilo, hlava se mu točila, třeštila a dokonce mu bylo tak šoufl, že ze sebe vyvrátil ... co ? Oběd? Večeři? ...Krev?
Přeci jen vyzvracel krev... To bylo to co teď leželo na podlaze.
Trvalo mu dobrou půlhodinu než si uvědomil kde vůbec je a že je skutečně naživu. Bylo to jakoby ho někdo vytrhl od někud a hodil ho někam, kam nepatřil. Přeci jen to moc nechápal a sám nevěděl co se to s ním děje.
Teď už byl schopný poznat dobře zařízenou místnost s kvalitním nábydkem. Záclony na okně zakrývali vycházející slunce a červená záře skrze červené záclony pronikala dovnitř.
Šperkovnice, koberec a šatník plný oblečení. Ženského oblečení?
Teprve tehdy si uvědomil že se ocitl v ženském těle. Dvě prsa tomu dost napovídali. Nikdo po něm tentokrát nekřičel a ani na něj nikdo nemluvil podivným jazykem. Byl tu klid a ticho jen zvuk z městské čtvrti mu dost napovídal o tom že nebyl někde na pustém ostrově.

Tento krát to bolo iné. Ani som si neuvedomil ako, a Takeshi ma zabil. Nie.. nepocítil som žiadnu bolesť v oblasti krku, ani žiadnu hrôzu či spaľovanie. Rozhodne sa jednalo o príjemnejšiu smrť, než posledný krát. No ten posledný krát.. nepamätal som si tú "prázdnotu". To nič.. Aspoň som si nepamätal, že by to bolo také intenzívne. Ako keby som blúdil niečím, čo neexistovalo. Trvalo to.. nevedel som povedať koľko. No pomaly som si začal uvedomovať bušenie môjho srdca, ktoré išlo ako o závod.. hlava, ktorá sa mi úplne roztočila a z mojich úst na zem dopadla dávka krvi. Sám som padol na kolená, rukami som sa opieral o drevenú dlážku a zlhboka, dosť vyplašene som dýchal. No nie.. nestratil som vedomie tak, ako prvý krát. Nevedel som prečo. Bolo toto telo silnejšie než spočiatku Kazehaya? Rukávom som si utrel ústa, teda aspoň som chcel no.. nemal som na sebe rukávi. A tak si to odniesol chrbát ruky. Postavil som sa a snáď prvý krát som sa bez problémov nadýchol. Privrel som oči a pokúsil som sa vnútorne utíšiť... tretie telo.

A podľa všetkého to bolo telo nejakej ženy. Možno som ani nebol tak prekvapený, ako by som mal byť. No po tom ako som sa prevtelil do úplne inej rasy, pre čo by to nemohlo byť aj do pohlavia? Pár krát som pohýbal prstami na rukách.. cítil som sa slabý, pomalší.. 
"Fuck.." Vyšlo z môjho hrdla trocha zvláštny, jemným, no zaŕoveň hrubším hlasom. Bol ženský, o tom sa nedalo polemizovať. No bola v ňom istá.. divokosť, hrdelnosť, ťažko povedať. Otvoril som oči a začal som sa rozhliadať po miestnosti.

 Ako prvé mo oči padli na obraz, ktorý bol na stene. Bola tam .. no netypol by som ju na orkyňu, určite nie na čistokrvnú. Bola.. útlejšia, moc bledá. Automaticky som zamieril pohľadom k zrkadlu, kde som uvidel svoj obraz.
"Wow..." Vyšlo mi z pier, keď som pristúpil o niečo bližšie. To som moc nečakal. Prstom som sa dotkol mojej vlastnej tváre, krku, trocha som sa nahol na stranu, a zas mi raz pohľad skĺzol nižšie. No radšej som ho odvrátil a začal sa zas rozhliadať po izbe, v ktorej som sa nachádzal.

Ako prvé ma zaujímalo kde sa vlastne nachádzam, a tak som rozostrel záclony. V momente som to oľutoval. Ostré slnko mi začalo byť do očí ako ivé a na chvíľku som si bol celkom istý, že som oslepol.
"Shimatta! Kuso!" Zanadával som v rodnom jazyku Kazehayi. Ono som sa clekom naučil nadávať v jazyku, v ktorom tu moc ľudí nehovorilo. Teda "tu", ani som nevedel kde je "tu". Rýchlo som okno zas  zastrel a zas sa musel upokojiť. Môj tep bil o trocha.. vyššie.
"Čo to sakra bolo zač.." Zamrmlal som si zas raz tým pomerne príjemným hlasom. Bol to hrozný nezvyk.

A tak som začal skôr prehľadávať izbu. Hľadal som knihy.. listy, dobrú pol hodinu som strávil len tým, že som sedel za nočným stolíkom a prezeral si kopu kníh. Táto osoba musela viesť nejaký obchod.. u starej dámy. Buď to, alebo bola pravidelným dodávateľom. Otvoril som šatníky.. všetko šaty, či praktickejšie, no stále ženské oblečenie.. Štetce.. šperky, ďalšie papiere.. v jednom dokonca bolo spodné prádlo. Kto mal celý šuplík pre spodné prádlo? 

"Ale kto si.. hm? Povedz mi svoj príbeh.." zamrmlal som si pre seba. Nevedel som nájsť žiaden denník. Ako som ale zašiel do spodnej časti celej budovy, ktorá bola obchod.. a následne otvoril dvojicu ďalších dvier.. našiel som ďalšie obrazy, resp aj obraz, ktorý bol práve rozrobený. Mala talent, ale ja ako Thomas a Kaze.. nie, neboli sme žiadny umelci. Napadlo ma však hľadať iniciály. "Alice K." 
"Takže Alice.." Potreboval som rozprávať, keďže ma zas prekvapil môj hlas. Minule som mal učiteľa, teraz to vyzeralo tak, že som sa prevtelil do tela samotárky.. bol som na to "sám". 

Ďalšie dvere boli už len niečo ako kúpeľňa, čím sa moja prehliadla domu skončila.
 No a moja následná akcia? Bolo to pomerne jednoduché. Mal som v pláne zozbierať všetky moje účtovnícke knihy, nájsť stoh prázdnych papierov, a hľadať.. v čom vlastne táto postava chodila. Vedel som že mi to potrvá niekoľko hodín, no mal som čas.. mal som času, koľko som len potreboval. Aspoň som si to teda myslel. Za opaskom sa mi už hompáľalo púzdro na dýku, ktorú som tu našiel. S tou som sa počas môjho "štúdia" pohrával. Potreboval som nájsť.. všetko. Všetok bordel s ktorým sa budem musieť vysporiadať. Nejaké pôžičky, dlhy, prípadne niečo čo si niekto požičal od omňa. Len som dúfal, že sa orkyňa nezúčastňovala v nejakom shady biznise.

Když si připl dagger, všiml si že je stále v noční košili.
Od toho všeho jí vyrušilo bouchání na dveře. Obchodu. Mohl si všimnout že tohle všechno docela dobře slyší i na takovou vzdálenost. Rozhodně měl lepší sluch než na co byl zvyklý. Také si všímal více ... detailů. Viděl drobnosti kterých si v minulém životě nevšímal. Viděl více ostře aji ve tmě.
Těžko říct kolik bylo hodin ale odhadem, už mohlo být na čase aby měl otevřený.
"Haló!" křičel u mužský hlas u dveří. Který opět klepal na dveře.
Asi by bylo správné na sebe něco hodit než bude někoho pouštět do obchodu.

Stále som bol v nočnej košeli.. 
"Hmmm.." Na chvíľku som sa odmlča, sledujúc teraz už moje vlastné nohy.
"Ah fuck my life naozaj?" Prevrátil som zas očami. Odložil som dýku na stôl a ako som sa postavil, započul som zabúchanie na dvere... z druhého poschodia.. Otočil som hlavu k zavretým dverám do mojej izby.
"Na to by som si zvykol.." Zamrmlal som potichu no skôr, než som odpovedal alebo sa k miestu vybral, tak som sa pustil do šatníka. Keďže som mal "chalanskú" hlavu, príliš som neriešil kde čo a ako ladilo. Len som si natiahol skôr tie praktickejšie nohavice na nohy, nočnú košeĽu som vymenil za normálnu dámsku tuniku a začal som sa babrať s uzlíkmi na výstrihu, snažiac sa silou mocou nepozerať do zrkadla.

Zbehol som dole zo schodoch a už odtiaľ som pravdepodobne uvidel, kto mi to vlastne klopal na obchod. No čo by som vyriešil len pozeraním? Pomaly som pristúpil k dverám do obchodu a opatrne som ich otvoril, snažiac sa vyhýbajúc slnku a svetlu. Držal som sa skôr v tieni. Až automaticky, ani som nad tým príliš nerozmýšľal. Pravdepodobne niečo, Čo si ešte pamätalo telo. Ako sa hýbať a tak.
Nehovoril som nič, len som vykukol spoza dverí, pomerne pomaly.. zvedavo, trocha nechápavo a určite som musel vyzerať aj dezorientovane.

Kaze tedy seběhl dolů a podíval se, sledujíc okolí shopu. Vypadal docela prostě. Obrazy, palety, barvy. Sem tam nějaké ty věci jako tuniky a podobné věci z druhé ruky, které pravděpodobně lidé používali jako zastavení a tak podobně. Bylo to tu útulné. Ne luxusní ale útulné.
Poté si všiml aji muže za sklem. Měl za sebou dve stráže které nesli zelený erb na hrudi. On sám měl blond vlasy, zlatavé oči. Dobře stavěný a už od pohledu z něj křičela "nobilita".
"Ah zdravím Madame Alice." řekl prostě muž a široce se na ni usmál zpoza skla. Kaze ho typoval na mladíka ale očima Alice dokázal rozpoznat podobnosti mezi ním a nerozpracovaným dílem. Další otázka mu to potvrdila.
"No už jest deset před polednem. Můžeme jít nemám moc času a už teď máme zpoždění." řekl vysvětlujíc mladík a netrpělivě přešlapoval.
Hlas který předtím vyřvával u dveří, byl pravděpodobně jednoho ze stráží jelikož mladíkův zněl dost jinak než ten co předtím byl slyšet.

"Yare... i am fucked." Toto bol skôr šepot, niečo, čo som mohol počuť iba ja. Ten chalan vyzeral ako to nerozrobené niečo, čo bolo v ateliéry. A ja som naozaj, naozaj nevedel malovať. Nie že by som to niekedy neskúšal, no boli to skôr čmáranice. Nikdy nič seriózne. Z toho čo som videl u ostatných obrazoch, Alice malovať naozaj vedela.
No neostávalo mi nič iné, než otvoriť dvere a nechať mojich hostí vstúpiť dovnútra.
"Dávajte si pozor na topánky gentlemans.." Pousmial som sa smerom k strážnikom. Cítil som sa dosť.. dosť divne. Úprimne som si iba kupoval čas, počas ktorého som sa snažil vymyslieť niečo.. NIEČO.
A tak som mladého pravdpodobne lorda zaviedol smerom do Ateliéru... no a tak nejak som vojakom vstúpiť nedovolil. Niečo na štýl "dnes by ste ma vyruśovali.." Ak s tým teda boli v poriadku. Mohli sa zatiaľ ponevierať po obchode.

Muži samozřejmě s nobilitou byli na každém kroku a když přišli k ateliéru a Kaze naznačil že "dál ani krok" tak to vyvolalo mírné ... zaskočení z pohledu dvou stráží. Naštěstí jí mladík skočil na pomoc.
"Ale ale... Přeci by jste madame Alice nepodezdřívali z nějakých nekalých piklů" řekl mladík a srdečně se zasmál.
"Určitě bych se jí dovedl ubránit kdyby na mě skočila s dýkou v ruce." řekl žertovně mladík. Muži tedy jen projistotu prošmejdili ateliér, zda tam někdo nečíhá a poté jen čekali u dveří
Mladík jen na ně kývl a když vešli tak se usadil na židli tak, jak už to dělal mnohokráte předtím. Poté se však zarazil a všiml si "Alice" jak se na něj kouká.
"Vše v pořádku madame?" řekl mladík s mírnou dávkou obav v hlase. Nic co by naznačilo že by si byli blízcí ale spíše to bylo něco co značilo chlapcovu dobrou povahu.

Chvíľku to vyzeralo tak, že ozbrojenci budú robiť problémy. No nemienil som ich zastaviť. A.. navyše sa ozval mladík a  v podstate stačilo, že prehľadali Ateliér. Ani nie nijak drzo. Skôr.. od zbytočných privandrovalcov. V ňom sme sa následne ocitli sami. Ja som sa postavil pred plátno a na tohto lorda, či kým bol zač, som sa zapozeral s obavami v očiach. A nastalo ticho.. až pokiaľ sa ma mladík nespýtal, či je všetko v poriadku. Na chvíľku som túto otázku zvažoval. Nakoniec som sa ale rozhodol že čiastočná pravda bude znieť najúprimnejšie.. aspoň oproti úplne vymyslenej lži.
"Nie je.." Povzdychol som, pohľad som sklopil dolu a snažil som sa vystrúhať pohľad plný obáv. To nebol až taký problém keďže som plný obáv naozaj bol.
"Nemyslím si, že budem.. schopn.. schopná." Poukázal som prstom na obraz a následne som ruky založil na svojej hrudi. Bol to zvláštny pocit kvôli.. ženskosti a tak. Na chvíľku som sa odmlčal. No bol to ten typ odmlčania, ktorý naznačoval, že chcem ďalej hovoriť.
"N.. neviem čo sa stalo ale ja... som sa dnes ráno zobudila a.. a.. ja neviem kto som.. neviem kto ste vy.." Nikdy som sa nevedel rozplakať na príkaz, a tak som sa o to ani nepokúšal. Chytil som sa za hlavu, až som si do dlane nakoniec ponoril celú tvár. "... ani len nepoznám svoje meno.. len.. iniciály.. som našla na jednom z obrazov.." Celý čas som to hovoril šeptom. Pri ňom sa človek príliš nemusel pretvarovať.. a navyše ma ani nepoćuli strážnici.

Muž se na ni chvíli koukal. Nechápavě na to divadélko co tu před ním bylo. Ne že by mu nevěřil ale bylo prostě nad rámec jejich vztahu aby se o ni staral. Proč by taky měl. Navíc mu to přišlo jako divoká historka... proč by si někdo...
A pak udělal takové to chápavé "Aaaaa..."
"A chápu o co tu jde.." řekl a začal kývat rytmicky hlavou. Bylo to tak jednoduché. A mladík tedy vstal ze židle a začal se smát nad tím k čemu se musela uchýlit aby se tomu malování vyhnula.
"Stačilo to říct prostě a jednoduše madame. Přeci jen je to velká čest ale i velká zodpovědnost." řekl a mávl rukou do větru, jakoby o nic nešlo. Ne každý měl nervy malovat portrét pro urozenou rodinu.
Přeci jen už předtím se zdála taková našpičkách když ho malovala. Nemohla odmítnout předtím a poté se sesypala pod tlakem a teď to už nevydržela. Jednoduché.
"Konec konců nešlo o platbu předem." řekl a ujistil ji že z jejich strany problémy nemuseli zvyknout.
"Není tedy nutné vymýšlet si divoké historky o tom že nevíte kdo jste a nebo hůř že nevíte kdo jsem já." řekl muž a zasmál se při pomyšlení že by někdo neslyšel o jeho maličkosti.
"Nu což. Jen lituji mého času." řekl mladík a zakroutil hlavou nad nedokončeným plátnem poté co odcházel z místnosti. Ještě jednou si nahlas povzdechl když se podíval na nedokončený obraz.
"No nepřeji Vám nic jiného než úspěchu." řekl poté co opustil dveře toho ateliéru. Na chodbě jen něco řekl strážím a ti poté odešli pryč spolu s ním.

What the fuck.. ozvalo sa mi v hlave, keď som tam len tak ostal stáť, trocha obarený. Ani som sa mu to nesnažil vyvrátiť. Bol príliš mimo na to, aby uveril niečomu takému. Znelo to bláznivo ale stále..bola to pravda .bolo vtipné ako ľuďom robilo problém uveriť v pravdu. No.. aspoň som sa dozvedel že je nejakým lordom. A tak som len mlčal, sklopil som pohľad k zemi a počkal, kým úplne odídu z krámu.. no a ako sa tak stalo, tak som išiel skontrolovať, či tu má niečo ako cedulu. Otočil som ju na "zatvorené", a vrátil som sa k inventúre majetku, ktorý táto žena mala.. mal som čas, očividne toľko, koľko som len potreboval...

Trvalo to hodiny, kým som s inventúrou a takou podrobnejším odhadom skončil. Miešanka na tom nebola zle. 50 goldov v peniazoch, plus tento obchod, ktorý musel mať hodnotu no.. viac než 50 zlatých. Plus kopec cetiek ktoré by sa teoreticky tiež dali speňažiť. Jednou z ďalších vecí bolo zistiť kde sa vlastne nachádzam. Na rozdiel od toho, aby som ale riskoval bezhlavo von a riskoval úpal, tak som našiel ďalšie z praktických šatov. Aspoň som sa snažil. Nejaký plášť s hlbokou kapucou, rukavice.. vysoké topánky, dlhé nohavice, tunika.. no a v neposlednom rade dýka, ktorú som si strčil za opasok. Chcel som z môjho obchodu odísť, zamknúť a vydať sa poprechádzať po meste. Možno ho spoznám? Možno som tu už bol? Pravdepodobne nie. Ani som len nespoznal toho lorda, a jeho erb mi mohol maximálne tak niečo pripomínať, no to bolo všetko, nič viac.  Potreboval som si miesto obhliadnuť, prípade nájsť nejakú mapu. Možno v niektorom z lepšie vyzerajúcich hostincov?