Bleakwood

Les Bleakwood, časť 2.
Prítmie lesa

Či už Vikingovia boli idioti alebo proste to boli úplný sadisti, určiť správnu odpoveď nebolo jednoduché. Tvoja cesta ťa teda viedla ďalej k mesačnému svitu a čím viac si sa blížil, tým lepšie sa ti dýchalo, tým viac si zreničky zvykali na svetlo a teplo v tvojej hrudi sa ďalej rozširovalo. To však necítil tvoj spoločník, nechápal prečo si sa dal na cestu smerom k svetlu, zdalo sa že nepočuje vôbec nič. Akoby si ten hlas počul len ty. A vtedy sa to stalo. Šedá a práchnivá záclona tohto lesa sa rozprostrela a ty si to uvidel. Posledný strom a za ním, zelená nádherná mýtina zaliata mesačným svitom. Bola obkolesená stromami akoby to bol posledný vzdor lesa, jediné miesto v tomto lese ktoré ako tak pripomínalo život a nádej. A potom si uvidel i ju. Krásne a nádherné dievča čupiace uprostred pod nádherným malým stromom, spievajúce smerom na mesiac. Keď si vkročil na mýtinu otočila sa. Úsmev, tak nádherný úsmev aký si ešte v živote nevidel vábivo ťa volala k sebe s načiahnutou rukou. Odetá len do priesvitného hedvábu ťa táto nádherná nymfa volala k sebe a ty si nemohol odolávať. Zrazu si započul za sebou hlboké: „Nechoď tam!“. Ale i ty si si uvedomil že to nebol hlas tvojho brata ale niekoho iného. Vábenie bolo tak silné že si okamžite stratil pamäť na hlas. Akoby sa to nestalo. Tvoj brat vedľa teba však neváhal. Jeho ohromná sekera dopadla na zem a bez nejakého strachu sa vydal priamo k nymfe. Nezdalo sa že mu niečo hrozí, ďalej spievala svoju nadpozemskú pieseň ktorej by neodolali ani bohovia. S krásnym úsmevom na perách a ňadrami tak krásnymi a červenými vás volala k sebe. Do Vallhaly. Cesta za vami zmizla.

Čím viac som bol bližšie, tým som mal lepšiu predstavu, čo ma bdue čakať na druhej strane. Nakoniec som vystúpil z tieňa lesa a moje oči boli takmer zaslepené toľkou krásou. Kašľať na prírodu. Koho zaujímalo prekrásne jazero, lúka či nejaký blbý strom. Ale tá ženská... a tie jej nádherné prsia .. oblečenie.. vlasy a dokonalá tvár. Moje nohavice mi zrazu začali byť malé a ja som ako bez zmyslov spravil niekoľko krokov kupredu. Samozrejme som nemal na môjho brata, ktorý sa vyzliekal ešte po ceste k nej. No.. bolo mi jasné že to nebude ani tak milovanie, ako skôr znásilnenie. No predsa len som ho nemohol nechať, bola moja! Celá bola moja! V tom som započul hlas. Bol však slabý.. nejaký... bezvýznamný. Pre čo by som sa nad ním vôbec pozastavoval, keď som pred sebou mal takú krásu? Žena sa na mňa usmiala, načiahla ku mne ruku a zvolala.. moje meno? Alebo niečo iné? No mne to stačilo k tomu, aby som zrazu úplne stŕpol. Táto situácia.. niečo.. niećo mi pripomínala. Niečo z minulosti. Aj táto žena, bola prekrásna, krajšiu som ešte nevidel.. alebo? A vtedy som si spomenul. Matka .. Zrazu som stuhol úplne a už som nedokázal spraviť ani jeden jediný krok. Pozeral som sa na dievča, ktoré sa tak neskutočne podobalo na moju vlastnú matku, na to ako ku mne načahovala ruku.. ako v ten deň, kedy som prvý krát okúsil, čo to znamená byť šamanom. Neboli to šťastné spomienky. Vlastne na to do dnes spomínam s hrôzou a desom v očiach. Nehovoriac o tom že moja matka bola jednoducho démon. Prísna, krvilačná šamanka, ktorá zo svojho syna chcela mať vodcu všetkých Normanov a ak by som s ňou ostal ešte pár rokov, pravdepodobne by sa jej tento cieľ aj podaril. A toto dievča..a tá podoba.. nemohol som si pomôcť, no keď som sa na ňu pozeral teraz, videl som len moju vlastnú matku.. démona ktorého musel splodiť samotný Loki. Moja myseľ sa zablokovala a ja som začal cúvať, nie.. toto nebol sen, bola to nočná mora. Už ma nikdy žiadna žena neoklame peknou tvárou, nie po tom čo som spoznal tú, z ktorej budem mať do konca svojho života traumu. Ak totiž na svete existovalo niečo desivejšie než Vikingovia.. boli to ich ženy.. a matky dvojnásobne.

Alberon, štvrť elfov, krčma.
Pred mesiacom.

Asi po hodine blúdenia v tomto odpornom meste sa mi konečne podarilo nájsť miesto ktoré som tak sústavne hľadal. S ohromným vrzgotom som otvoril dvere ktorých pánty držali len silou vôle a rozhliadol som sa. Byť neviditeľný mi šlo perfektne, s kapucňou na hlave, v rozbitej koženej zbroji a celý od blata si ma takmer nikto nevšímal, neprišiel som elfom ako hrozba. Už tu o mne tak či tak počuli. Ten Chodec, občas sa tu zastaví, s niekým sa porozpráva a odíde za svojimi záležitosťami. Okom som vrhol pozdrav na barmana ktorý mi okamžite začal čapovať moje obľúbené pivo zatiaľ čo som sa ja sám pobral k stolu. Sadol som si presne tam ako sme sa dohodli, na kraj k oknu kde som vyčkával. Padali hodiny a hodiny a miestny pomaly odchádzali keď si zrazu ku mne prisadla menšia postava. Bol to elf, môj blízky priateľ a kontakt u vrán. Nič si neobjednal, rovno sa ku mne posadil a pozdravil sa. „Bolo na čase,“ prehovoril som s úsmevom „už som mal v pláne odísť.“ Na jeho tvári ma ale niečo vydesilo, zdalo sa že je vystrašený viac ako inokedy. „Isté záležitosti prepáč. Ale to je jedno. Určite si už počul o udalostiach pri Bleakwoode.“ Vtedy som si spomenul na tie chýry. „Niečo som počul ale či je na tom nejaká pravda, od toho tu nie som ja, je tu ina skupina ľudí u ktorej by si sa mal prihovárať.“ Podotkol som, odpil si posledný dúšok z piva a sklamane som zavrtel hlavou. Nečakal som že sa mi bude prihovárať o tomto. K lesu som sa nemienil priblížiť. Dal som mu to jasne najavo, nebol som inkvizítor nepatril som medzi tých čo sú nato cvičený. „Je to pravda. Je to oveľa horšie ako sa dokonca hovorí. Už dlhé roky sme priatelia, nikdy som ťa nesklamal a nikdy ťa nesklamem. Ale začal to byť problém pre každého zo severu. Tie lesy .. Chodec tie lesy sa pohybujú..“ Zovrelo mu hrdlo a ja som svoje oči upriamil priamo na neho. „Pokračuj..“ Zaujalo ma to. Lesy ktoré sa pohybujú? Hlúposť. Ale nebol to človek ktorý v také veci veril, a ak bol on vystrašený tak to muselo byť oprávnene. Vtedy mi porozprával o tom ako sa tam strácajú ľudia, čo sa tam deje a ako jediný svedok vylíčil niečo o tom ako ho les vtiahol, ako ho tam nalákali isté tvory a ako len s celou silou vôle dokázal utiecť. Vraj sa zbláznil ale k niečomu takému treba viac ako len chýry a mýty. V pokoji som si vypočul všetko čo mi povedal, načo som vstal, prehodil cez seba luk a vydal sa smerom k východu.

Les Bleakwood, časť druhá.
Prítmie lesa, nečakaná pomoc.

Už tretí deň som sa potuloval okolo lesa. Snažil som sa nájsť nejaké stopy, ale žiadne tu neboli. To bolo zvláštne. Ani inkvizítori sa tu už nejaký ten mesiac neukázali a ten les. Niečo mi na ňom nesedelo. Bol príliš. Ako to nazvať, strašidelný? Nie, nebál som sa ale jeho moc som badateľne cítil. Mnohí by sa už dávno zlomili pod silou kliatby ktorá na ňom ležala ale moja krv mi dovoľovala odporovať takýmto veciam. V tom ma ale prekvapila búrka ktorá sebou priniesla obrovské nebezpečenstvo. Severská loď plná Vikingov. Zľakol som sa, nikto ich nečakal a táto skupinka bola dosť vyzbrojená a početná. Dokázala by vypáliť mnoho severskej zeme kým by ju niekto dokázal zastaviť a vyhnať. Našťastie ale narazili o breh a ich loď sa úplne zničila. Odkiaľ sa tu ale vzala búrka, ani na tej mi niečo nesedelo. Tak či tak som vyslal správu svojím koňom priamo do Albienu a sám som sa vybral sledovať ich. Niečo sa udialo. Stál som dosť ďaleko od ich tábora keď sa zrazu na vrchole hory objavila podivná bytosť. Bol to Viking, odetý do podivného oblečenia. Maska ako nejaký rituálne obetovaný boh severu, v mnohom mi pripomínal Lešija. Zdesil som sa ale keď sa pozrel na mňa a ja som pocítil zvláštny pocit za sebou. V ten moment som stratil vedomie. Zobudil som sa až dlhé hodiny po tom, uprostred lesa. Ako som sa tam dostal som nevedel, nechápal som takmer ničomu, keď tu zrazu kroky. Kroky ktoré išli práve od toho istého človeka, ktorého som vtedy videl na hore. Smeroval k mýtine, aspoň tak sa mi zdalo že tam je, k tej podivnej mágii ktorej sa ťažko odolávalo. A naozaj sa tak stalo, podľahli tomu a vydali sa tam. Bol som celkom blízko nich, keby sa vybral cestou napravo asi by na mňa narazili. Boli to severania a ja som nemal potrebu ich ochrániť, avšak niečo mi hovorilo že sám v tomto podivnom a starom lese nevydržím. Zazrel som ako sa zatavili pri pohľade na tú príšeru. Nechápal som, bola ohavná, ako stará striga, zuby ako žiletky, prsia niekam po zem a s odpornou bielou penou ktorá z úst padala na zem. Jeden z nich sa pohol, keď som zakričal aby tam nešli, nepomohlo to. Druhý sa ale zasekol, čo bolo asi jeho jediné šťastie. Bol som v tú chvíľu jediný na koho tá žena nemala účinok, zase ale tento mladý Viking odporoval naozaj dobre. V ten moment som natiahol šíp do tetivy, napriahol a vystrelil. Šíp preletel okolo obrovského Vikinga a takmer zasiahol ženu, tá ho ale odrazila ako otravnú muchu a zrevala. Ten krik bol odporný, trhalo mi to bubienky ale mal som málo času. Zatiaľ čo tá bosorka sa vrhla na priateľa tohto podivného Vikinga a rozťala ho napoly, ja sám som vybehol z prítmia lesa a s ohromnou silou som potiahol za rameno toho Vikinga. „Nemáme veľa času, buď teraz alebo tu umrieme. BEŽ!“ Zatriasol som ním a ťahajúc ho za rameno som sa s ním rozbehol späť z mýtiny do prítmia lesa. Dúfal som že ma nasleduje ale tiež som dával pozor aby ma nenapadol. Nemohol uhádnuť kto som ale z pohľadu som určite nepredstavoval také nebezpečenstvo aby ma šiel hneď zabiť. Tulák v dotrhanom brnení, v ufúľanom plášti a neupraveným strniskom, vyzeral som trochu ako bezdomovec. „V poriadku priateľu?“ Spýtal som sa milo len čo sme dobehli čo najďalej od tej bosorky a konečne sa poriadne zastavili. Ak ma nasledoval.

Spomienka na moju matku ma zastavila pred tým, aby som sa k tejto dievčine priblížil bližšie.. no následný ozrutný výkrik a chytenie za rameno ma z tohto zlého sna vytrhla. Ako keby som precitol, celý obraz sa mi priamo pred očami zrútil a ja som už len stihol vidieť, ako tá ozrutná beštia roztrhala môjho brata. Započul som slová, slová ktoré boli v jazyku môjho ľudu. Aj keď som nespoznal prízvuk, pravdepodobne nepatril k môjmu kmeňu. Kto to však bol? Rozhodol som sa ho počúvnuť. Naozaj ma nemusel presviedčať dva krát. V podstate som sa len otočil na mieste a rozbehol som sa čo najrýchlejšie, sledujúc chrbát muža predo mnou. Preskakoval som korene a niekoľko krát mi nejaký konár vrazil priamo do masky, no v podstate ju ani nepoškrabal, to bolo šťastie. V jednej ruke som držal moju sekeru a druhú som držal voľnú, keby som sa náhodou rýchlo za niečo potreboval chytiť. Bežali sme dlho, až kým si muž nebol istý, že sme z dosahu tej beštie. Ja som si ho mohol aspoň poriadne prezrieť... nie, nevyzeral ako jeden z nás. Nemal žiadne tetovania, nič.. žiadny kov na tvári či v ušiach, alebo nebodaj nose. Jeho oblečenie tiež bolo úplne iné a o brnení som ani nehovoril. Pravdepodobne bol z kráľovstva, len nejakým spôsobom poznal našu reč. Pod maskou som sa zamračil a sekeru som si pre istotu prechytil do oboch rúk. "Priateľu?" Spýtal som sa s dosť značnými pochybami v mojom hlase.

Les Bleakwood, časť tretia.
Stretený v lese.

Konečne sme zastavili, možno asi po takmer pol hodine utekania. I ja samotný, i keď som bol vycvičený na takéto stopovanie na veľké vzdialenosti, i ja som po pol hodine prudkého behania z miesta nebezpečenstva potreboval zastaviť. Aspoň trochu sa vydýchať. V túto chvíľu by bolo príliš ťažké bojovať, nabrať nové sily bolo ťažšie než si človek myslel, po behu v hustom lese, predovšetkým keď pri sebe vláčite dosť vecí. Zastavil som sa a jednou rukou sa oprel o kmeň, pozerajúc sa na podivného severana predo mnou. „Áno, priateľu, viem že je to zvláštne počuť to od južana ako som ja, ale v tomto lese fungujú iné pravidlá na aké si ty alebo ja zvyknutý..“ Povedal som zachrípnuto a zhlboka sa vydýchol. I on mohol vidieť že v túto chvíľu som jemne v nevýhode, avšak ak som si dovolil veriť severanovi a nebyť pripravený na jeho výpad, musel som byť buď poriadny blázon alebo byť dosť mocný nato aby som to mohol zvládnuť. Zhlboka som sa nadychoval a rozhliadal sa okolo seba. Les vyzeral ešte strašnejšie, akoby nenávisť bosorky sa preniesla na každý strom ktorý v tomto lese rástol. Dúfal som že touto odpoveďou ho dostatočne zaujmem aby ma okamžite nenapadol, ale vedel som že horké hlavy treba poriadne schladiť. „Buď sa tu totiž na mieste pozabíjame alebo spoločnými silami utečieme z tohto prekliateho lesa kde ani bohovia nemajú prístup. Chceš snáď umrieť na tak bezbožnom mieste, severan?“ Bolo naozaj zaujímavé že ich jazyk som ovládal dokonale, i keď prízvuk stál za ohromný prd, slovíčkarenie som dokázal využiť. Dokonca sa zdalo že samotnú kultúru ovládam dokonale. I tak, keď sa na mňa pozrel, určite ma nikde nevidel. Pravdou ale bolo že špehovaním alebo žitím v ich časti som strávil nejaký ten rok. A teraz keď konečne mal možnosť, videl prečo vyzerám ako bezdomovec. Jazva tiahnuca sa cez celú tvár a rysy celového tela, i napriek úplne hroznej zbroji, dali jasne najavo že bojom som už dostatočne skúsený čím sa mohli chváliť len na severe. „Je mi ľúto tvojho brata, nešlo mu už pomôcť, bol som pomalý. Zachrániť sa ho už nedalo, tak aspoň spoločne dúfajme že si našiel cestu za svojimi predkami..“ Ich históriu som ako tak poznal, vedel som v koho sa modlia, a v čo po smrti veria. Nechápal som to ale zahrať som to vedel dokonale.

Vyzeral zničene, vydýchane. Sám som na tom bol podstatne lepšie. Samozrejme som nemohol povedať, že by som bol po tak dlhom behu čerstvý ako ryba, ale určite si únava a zadýchanie na mne nevybrali takú daň, ako na ňom. Vlastne mi to prišlo tak že.. by som ho vedel celkom ľahko zabiť. Teraz.. keď sa len opieral, hovoril a snažil sa rozdýchať. Nespravil som to však. Len som sa tam nad ním týčil, v rukách som stále pevne zvieral sekeru a snažil som sa vstrebať každé jedno jeho slovo. "Nehovor o mojich bohoch, ty si im ukradnutý." Zavrčal som zľahka podráždene. Ako šaman som bol na podobné veci dosť citlivý, hlavne keď o mojich bohoch hovoril niekto, kto mal nejakých.. svojich vlastných. Nech bol verný im.. niekto taký ako on sa do Valhally aj tak nedostane. Sekeru som si však znova len vyložil na rameno a rozhliadol som sa za nás, či nás tá vec nenasleduje. "Nechcel som ísť do tohto lesa.. ale.. inú cestu mi bohovia neposkytli." Povzdychol som si. Mal by som sa vrátiť na pobrežie a zistiť, čo sa stalo s mojimi bratmi. Kto vie, možno to bola len nejaká ilúzia alebo predstava.. možno tam stále boli. Ako by som tam ale teraz trafil? Mal som sa radšej zamerať na moje vlastné prežitie? A bol práve tento muž kľúčom k tomu, aby som sa odtiaľto dostal? Spravil som zopár krokov do strany, a následne späť. V podstate som sa len začal prechádzať na mieste. Mne osobne sa takto oddychovalo lepšie, než by som sa mal o niečo opierať, predkláňať sa a vypúšťať zo mňa dušu. "Ty a ja.. pomôžeme si. Kým neodídeme z lesa.. no po tom sa naše cesty rozídu." Prstom som pri slovách prebehol medzi mnou a ním, po čom som ruku znova schoval pod kožušinu z medveďa, ktorú som mal prehodenú okolo ramien a upravenú do podobu plášťa. Dával som ale dobrý pozor, aby ma znova niečo neprekvapilo.. aby niečo nevyskočilo z tieňov tohto lesa a nepripravilo ma o hlavu rovnako, ako sa to stalo môjmu bratovi.

Les Bleakwood, časť tretia.
Stretený v lese.

Žasol som nad jeho výdržou. Ako som ale očakával od severanov, bola naozaj úctyhodná. Nezdalo sa že sa nejako extrémne vyčerpal, i keď nevyzeral akoby len teraz vyliezol z postele plný energie. Ja na druhú stranu som sa zadýchal tak som si trochu odpočinúť musel. Narozdiel od neho, ja som v tej tme mal aj iné zmysli na ktoré sa môžem spoliehať, i samotný pocit mi hovoril že nie sme ale v úplnom bezpečí. Avšak narozdiel od mýtiny sme mali aspoň chvíľku na pokoj. „A ako vieš v akých verím ja? Vidíš snáď do mysle bohov aby si vedel ku komu sú naklonený? Čo ak to bola ich vôľa že som na teba narazil?“ Spýtal som sa, i keď to možno bola chyba. Až tak som ich nepoznal aby som vedel že je niekedy úplne zbytočné s nimi polemizovať nad niečím, nie to ešte nad ich bohmi ktorých si vážili až príliš. Ja som nebol celkom veriaci. Možno tu boli entity na svete, ale radšej som sa riadil svojim úsudkom a prežil som. Predovšetkým mi k tomu pomáhal môj vek, skúsenosti nabraté vo svete boli u mňa na vysokej úrovni. „Dajme tomu. Ale ani ja. Sledoval som vašu skupinu keď som sa zrazu objavil v lese. Tento les.. Už dlho o ňom sa hovorí medzi ľuďmi, už dlhú dobu sa tu dejú divné veci a asi sme narazili na zdroj. Na ňu. Cítil si ako ťa volala.“ Prehovoril som po chvíľke, odtrhol sa od stromu a vytiahol poľnú čutoru z ktorej sa napil. Svieža voda mi dodala energiu. V ten moment som sa pozrel na môjho nového „priateľa“ načo som nastavil ruku predo mňa a či už prijal alebo odmietol moju čutoru, zatvoril som ju a vrátil na miesto. Či sa napil či nie, jeho vec. Otočil som sa od neho, akoby mi na ňom nezáležalo a vrhol som sa k zemi. Ucho som priložil na pôdu a na pár minút som akoby zaspal. „Ten les je starý, skazený ale.. živý..“ Zašomral som si popod nos, postavil sa späť na nohy a jemne vystrašne som sa pozrel na Severana. „Akoby mal vlastnú vôľu a robil si čo chcel. Stretol si sa s niečím takým?“ Otázka bola na mieste, prvý krát som sa s niečím stretol i ja ale kto vie čo sa dialo na severe. V ten moment sa ozvalo divné praskanie ďalej od nás ale bolo to jasné znamenie že je čas ísť. Vydal som sa preto napravo od neho, smerom ktorým prišiel on do lesa, snažiac sa nájsť cestu medzi hustým porastom.

Tento... ani som netušil ako ho v mojej mysli nazvať. Keď sa snažil obrániť svoje vlastné slová a hovoriť MNE o MOJICH bohoch, tuhšie som v ruke zovrel sekeru. Úprimne som mal čo robiť, aby som neukončil jeho život prudkým výpadom ktorý by mu oddelil hlavu od tela.. alebo vlastne aj celé telo od tela. Pod maskou sa mi nakrčila tvár a ja som musel pomaly vydýchnuť, aby sa moje nervy upokojili.. stále som si hovoril že nevie o čom hovorí, že ho nemusím počúvať a nemusím si jeho slová brať k srdcu. keby že ho počuje jeden z mojich bratov, nemalo by to tak šťastný koniec. Či už pre jedného, alebo pre druhého, bolo to jedno. Proste by to neskončilo len zavrčaním a nepríjemným pohľadom, ako u mňa. Po jeho ďalších slovách som jeho vodu neprijal. Nebol som smädný a ani som nemal chuť, niečím si teraz zaťažovať žalúdok.  Tak nejak som tušil že ešte nie sme ani náhodou z ničoho vonku.. "Les? Nie.. lesy takú schopnosť nemajú.. duch? Možno. Ak je dostatočne mocný a starý." Odvetil som na jeho otázku. Aj keď s takto mocným som sa nikdy nestretol, ani.. náhodou. Moja matka? Pravdepodobne.. ale tá bola teraz mimo môj dosah. Nemohol som sa jej spýtať o radu. A ani by som to nespravil, mal som svoju hrdosť. "Vrátime sa späť a.. zabijeme to?" Spýtal som sa po chvíľke. Možno to znelo ako zlý nápad, ale samého ma nenapadlo nič iné. Nevedel som, či som schopný z lesa len tak odísť.. skôr nie.

Les Bleakwood, časť tretia.
Stretený v lese.

Samozrejme to čo si myslel som už vôbec netušil, nevedel som ako by reagoval na moje poznámky o bohoch, avšak to že tuho zovrel sekeru som si všimol. Sám som opatrne a tak aby to pod plášťom nevidel položil ruku na rukoväť meča a jemne ho nadvihol, len v prípade núdze. Nie že by som mu neveril, avšak ten chlap bol z kmeňa ktorý nepatril práve k tým čo premýšľajú pred tým než niekoho zabijú. „Mnoho som precestoval, mnoho som videl. Ver mi, priateľu, lesy sú často zvláštnym miestom.“ Pousmial som sa po chvíľke keď sa napätie medzi nami zrušilo a obzrel som sa. Určite nečakal že poviem niečo také, hlavne keď som vyzeral na nejakého 30 ročného mladíka, nie na 60 ročného deda. To že mi tiahlo na tak vysoký vek som si ale nechával pre seba, dlhovekosť nebola niečo čím by bolo dobré chváliť sa. Započúval som sa do okolia, avšak takmer nič som nepočul. Zatiaľ. „Ty fakt chceš tak mladý umrieť?“ Spýtal som sa avšak ako žart som to nemyslel. Bolo nadmieru jasné že nemám dobrý pocit z tej nymfy ktorú sme tam videli a radšej by som sa jej vyhol. Avšak keď som sa tak zamyslel, možno nám naozaj nič iné neostávalo. „Lesy majú vchody, takže musia mať i východy.“ Podráždene som sa rozhliadol avšak nevidel som takmer nič. Avšak vidieť som nepotreboval, potreboval som počuť. A to čo som započul v diaľke ma prestrašilo. „Myslím že bude lepšie ak utečieme,“ teraz už bolo jasne vidieť že mám strach keď neďaleko nás dopadol na zem obrovský balvan vrhnutý niečím obrovským, „nemyslím že nás ten les privíta lepšie..“. Odtrhol som si ruku od stromu a jasne mu naznačil ktorým smerom sa vybrať, naznačil som mu to tak, že som tým smerom začal utekať preč pretože na mieste kde sme stáli sa zrazu objavili 4 obrovské siluety ktoré mali prinajmenšom 6 metrov. V tme to nebolo vidieť ale podľa smradu to poznal i mladý Viking. Trolovia. Les nás určite nemal rád.

Jeho slová som prešiel mlčaním. Nemal som v pláne odpovedať mu na fakt, že toho veľa precestoval. Bol som Norman, my sme sa tým živili.. teda zväčša to nemalo práve spoznávacie účely, ale stále sa jednalo o cestovanie. Ako inak by sme aj dorazili na toto miesto? Keď som sa zamyslel nad svojimi bratmi, ani som netušil čo poviem keď prídem späť domov. Musel som vymyslieť niečo.. náboženské. Aj keď klamať by som určite nemal, to bolo zbabelstvo a ja som nebol zbabelec. Na jeho otázku som len pokrčil ramenom. "Je mi to jedno, kým to bude v boji." Odvetil som pomerne sucho a bez emócií. Naozaj mi to bolo viac menej jedno. Bohovia nemali radi zbabelcov, ich priazeň si musel jeden vybojovať. Navyše keď to bola tá .. vec, ktorá nás tu držala.. mali sme na výber? Ja som o tom pochyboval. Moje myšlienky a jeho slová ale prerušil balvan. Spočiatku som nevedel prečo znova utekať, no nakoniec my ten zvuk a.. okolie, bolo odpoveďou. Znova som len zavrčal, prehodil som si sekeru do jednej ruky a rozbehol som sa smerom, ktorým ukázal aby som išiel. Nerobilo mi problém poslúchať rady a naozaj som nevidel žiadnu slávu v tom, byť rozmliaždený bez možnosti niečo spraviť. Popravde som bol z utekania už.. psychicky celkom zničený.. rozzúrený.. chcel som niečo preseknúť na poli a nie stále len utekať a utekať.

Les Bleakwood, časť tretia.
Stretený v lese.

Faktom ale ostávalo že ja sám som žil ako on, cestovaním, rozdiel medzi nami bol že ja som toho aj prežil dlhšie. V tú chvíľu ako sme sa rozutekali som pocítil dosť zvláštny pocit, akoby nás niečo schválne spomaľovalo. Cez hustý porast sa ťažko behalo, tomu by som i veril, ale i napriek faktu že som bol zvyknutý pohybovať sa v lesoch extrémne rýchlo, akoby som nedokázal vydať naplno. A jeho slová, mal som poklepať po dreve keď to ešte šlo. „Tak vidím že sa toho súboja predsa len dočkáš..“ Zastavil som sa, bolo to zbytočné. Zbytočné behať ďalej, pretože cesta pred nami už žiadna nebola. Stromy boli tak husté že dopredu nešlo ísť, po bokoch a zozadu sa na nás rútili trolovia. Pousmial som sa, taký hysterický úsmev keď zistíte že niet už nádeje a zmierite sa s tým. Tasil som meč, mithril zažiaril v temnote, runy vzplanuli a mne sa v očiach zjavil oheň. Obrazne. Iskierka sa zapálila a ja som konečne vyzeral bojaschopný. Bez strachu som sa pozrel na rútiace monštrá pred nami, ešte pevnejšie som stisol rukoväť meča a zareval. Potreboval som sa povzbudiť, hlavne keď sme boli v úplnom keli. „Myslíš že pred smrťou zabijeme aspoň jedného?“ Spýtal som sa spolubojovníka a postavil sa do útočnej pozície. Nie, ja sa nebudem brániť, ja budem ten ktorý ich donúti brániť sa.

Bolo to tu. Slepá cesta. Stromy zarastené do zeme tak nahusto, že sme nemohli pokračovať a utekať ďalej. Chvíľu som sa pozeral na medzery medzi nimi, no žiadne tam neboli. Mojim telom prebehlo tá príjemná triaška, ktorú som zažil toľko krát v živote. Moje telo taktiež zahrnul adrenalín pri myšlienke na to, aká jediná možnosť mi zostávala. Pomaly som sa otočil k prichádzajúcim trollom a ešte jedne jediný pohľad som venoval aj tomu mužovi, ktorý tu bol so mnou. Nepatril síce k mojim bratom, no s tým že nám smrť dýchala na krk, sa zmieril statočne. Sám som sa rozosmial a obe ruky som podvihol k blížiacim sa trollom, pri čom som v jednej zvieral moju milovanú sekeru. Zhlboka som sa nadýchol a vyzývavo som zareval. Nebol to rev k otuženiu mojej morálky.. k zbaveniu strachu.. nie, moje zrevanie bolo zbesilé, ako keby som vítal moju smrť a ako keby bol práve toto ten najlepší deň v mojom živote. Ani som neodpovedal na Chodcove slová, bol som vo svojom vlastnom svete. "VÍŤAZSTVO! ALEBO VALHALLA ! " Zreval som po druhý krát a s týmto bojovým pokrikom som sekeru chytil do oboch rúk a rozbehol som sa oproti našim nepriateľom. Áno, boli to trollovia.. šesť metrové obludy s osilou dostatočne schopnou na to, aby vyrvali zo zeme aj starý a zaschnutý strom. No ja som bol Norman, nájazdník, predkovia mojich predkov nerozmýšľali nad ničím iným než nad tým, ako zomrieť v boji.. a dnes? Dnes pravdepodobne nadišiel môj deň a ja som ODMIETAL vstúpiť do Valhally s plačom a strachom, ktorý by zastrel moju myseľ. Odmietal som sa pozerať na tváre mojich predkov a mŕtvych priateľov s hanbou nad dňom, kedy som aj ja opustil tento svet. Ani som si to neuvedomil a moje samotné myšlienky a slová ma vyburcovali do maxima.. môj adrenalín vystúpil na hranicu.. a v mojom terajšom svete som existoval len ja, moja sekera a tri stvorenia, ktoré som musel zabiť, alebo som musel zomrieť pri snahe o to ich hlavy rozmliaždiť na kúsky. No nemienil som zomrieť tak ľahko. Môj útok bol zameraný na prvého z nich, no mal som v pláne pohybovať sa medzi nimi. Veril som, že som pohyblivejší než oni a možno by sa mi aj podarilo vykoľajiť ich tak, aby sa prípadne pobili medzi sebou.. oh to by bola krása. Môj prvý sek bol uskutočnený hneď po tom, čo som uskočil do strany, mohutný rozmach sekerou mieriaci na achylovku prvého trolla.

Les Bleakwood, časť štvrtá.
Nečakaná pomoc.

Bolo takmer jasné že sa blíži koniec. Štyria obrovský trollovia ktorý si predierali cestu až k vám. Les uzatvorený takže nejaká veľká pohyblivosť bola minimálna. Avšak vaša odvaha na malý okamih prekvapila tieto polointeligentné potvory. Ešte nikdy sa nestretli s niekým kto sa tak nebál smrti a vítal ju s otvorenou náručou. Jeden z nich sa dokonca zastavil, a bol to práve ten na ktorého sa mladý Viking vrhol. Bolo to však zbytočné, koža trolla je silná a nepriepustná. Avšak sila Norda bola práve tá ktorá dokáže krájať hocičo. Tvoj ťah ti vyšiel, keď sa sekera zľahka zavŕtala cez kožu. Nespôsobilo to nejaké obrovské škody ale stačilo to na prekvapenie trolla ktorý okamžite vyškriekol a zakymácal sa. Okamžite spadol na zadok pretože nečakal že niečo dokáže jeho kožou prejsť. Nasledovaný Chodcom ste sa pustili do boja s nepriateľom kde nebola šanca na výhru. Týmto ťahom to ale skončilo. Ďalší z trollov sa rozmachol a svojou obrovskou rukou ťa poslal o pár metrov ďalej, odhodil ťa od svojho brata a ty si dopadol na útočiaceho Chodca. Obaja ste spadli na zem a v túto chvíľu už ale nebolo všetko jedno. Bol to snáď koniec? Boli ste naozaj pripravený umrieť takto ľahko? Zdvíhať sa zo zeme bolo zbytočné, keď už pred vami stáli všetci trollovia a začali sa rozmachovať v nádejí že z vás urobia omeletu. Koniec sa blížil keď sa ako odpoveď na tvoj severský rev ozval i iný. Rev tak silný a tak strašný že i trollov zamrazilo. Bojovať s jedným severanom je extrémne ťažké i pre tieto príšery ale čo ak ich bolo viac? Pretože v momente ako ste obaja započuli rev sa stromy pretrhli, kríky sa rozmliaždili a na scénu vstúpili severský bratia. Celá tvoja skupina ktorá tu stroskotala a ty si si myslel že sa stratila bola tu. Po zuby ozbrojený so šialeným výrazom v tvári šli za tebou. „Za nášho brata a za sever! VALHALLA ČAKÁ!“. Zreval tvoj veliteľ a spoločne s tvojimi bratmi sa šialene vrhli do davu a spustili chaos. Neopustili ťa, nikdy by si to nedovolili. Bol si ich rodina, znamenal si pre nich viac ako ich život. Puto ktoré vás spájalo nešlo pretrhnúť a oni si prešli peklom lesa len aby ťa zachránili. Trollovia prekvapene pozerali koľko sa ich tu zrazu vynorilo a práve vtedy začala poriadna bitka. Bok po boku sa severania bez taktiky pustili v plnej sile do oveľa väčšieho nepriateľa. Pretože ich sila nemusela spočívať vo veľkosti ich tiel ale ich srdcí. A ich srdcia planuli pekelným ohňom pripraveným okamžite spáliť na popol každého tvojho nepriateľa ktorý sa opováži zdvihnúť ruku a uškodiť ti.

Les Bleakwood, časť štvrtá.
Nečakaná pomoc.

Či som niečo od toho dobré očakával sa nedalo povedať. Môj nový severský priateľ sa rozhodol spáchať okamžitú samovraždu takže som ani nemal na výber. Ani som nechcel mať. Nasledoval som ho, šiel som za ním keď sa vrhol dopredu. Nutné poznamenať že mi jeho odvaha dodala odvahu tiež. Pri sledovaní tohto hrdého Norda som si spomenul aká krv koluje v mojich žilách a že by bolo trápne keby som umrel so strachom v srdci. Vyrazil som dopredu za ním, prebíjajúc sa ďalej a ďalej. Vedel som že mám silnejší meč, meč z Mithrilu dokázal aj trollou kožou prejsť bez problému. Ako nôž maslom. Skôr ale než sa niečo také udialo na mňa trollovia hodili severana. Nestihol som tomu uhnúť pretože taký útok som nečakal a už som bol na zemi. Bol som si takmer istý že toto je môj koniec lebo sila úderu bola dosť silná aby mi pošramotila rebro. Ak je toto len taký úder, vedel som že teraz bude koniec. „Ani sme nezačali a už je koniec? No, onedlho ťa uvidím, otče.“ Pousmial som sa keď sa ozval rev. Rev tak mocný a tak silný a hlavne tak podobný revu severana. A vtedy som v úžase otvoril oči. V ten moment ako sa na mýtinu vrhlo množstvo ďalších severanov, podľa všetkého práve tí ktorí sa tu vylodili s ním. S úžasom som pozeral s akým zápalom sa dokázali vrhnúť na nepriateľa, ignorujúc hrozby boli ochotný takto riskovať aby zachránili svojho brata. „O tomto by sa mali písať piesne, nie o tom ako drancujú..“ Vstal som, táto prekvapivá pomoc mi vliala novú silu do žíl a ja som šiel dopredu. Teraz v tomto zmätku a v takomto počte bolo oveľa jednoduchšie bojovať a ja som začal premýšľať nad eventuálnou výhrou. Môj meč sa začal presekávať dopredu, uhýbajúc sa rozzúreným severanom som si vyhliadol trolla na úplnom kraji. Meč v ruke zasvietil, doslova vzplanul a ja som sa rozohnal úderom po jeho útočiacej ruke. Teraz som ignoroval pre zmenu okolie ja. Teraz som tu bol len ja a tento troll, moje víťazstvo alebo moja záhuba. Nič iné nehralo rolu.

Moja snaha musela byť obdivuhodná, no ich sila bola mnoho krát väčšia. Jeden z trollov do mňa narazil a div sa svetu, že som sekeru zo svojich rúk nepustil pri napálení rovno do môjho nového spolubojovníka. Obaja sme boli povalený na zemi a kým som sa stihol otriasť, trollovia už boli pri nás. No mne to neprekážalo, neležal som tam a len som nečakal na smrť. "zabite ma bastardi! ZABITE ma ! Je to to jediné čo vás zachráni pred mojou sekerou!" Zakričal som na plné hrdlo, snažiac sa postaviť a bojovať až do posledného dychu.. až kým nebude aj moja posledná kosť zlomená a až kým zo mňa nevytečie aj posledná kvapka mojej krvi. No v tom som to započul. Ten spev mojich bratov. Spev rozosievajúc strach do sŕdc nášho nepriateľa. Spev boja, zbraní, krvi a priazne samotných bohov. Na mojej tvári sa objavil široký úsmev a ja som sa až hystericky rozosmial. Kým moji bratia zamestnali trollov, stihol som sa postaviť a ešte raz som sa otriasol z tohto pádu. Následne? Následne som sa pridal k mojim bratom. Veľkú sekeru som si prechytil do jednej ruky, zatiaľ čo druhou som vytiahol tú malú. Už pri rozbehu na Trolla som sa napriahol a následne ju celou silou hodil, mieriac trollovi na hlavu. Bol som blízko, dostatočne na to, aby som sa musel vyhnúť prípadnému rozmachnutiu rúk. Nevšímal som si chodca, nevšímal som si takmer nič. Len som vykrikoval bojové pokryky, vykrikoval oslavy našich bohov a tohto krásneho dňa, kedy toľký z nás umrú.  Vykrikoval a sekal mojou obojručnou sekerou ako o život, využívajúc váhu moju, ako aj váhu mojej zbrane a hlavne váhu mojej neskrotnej duše nájazdníka. Narozdiel od mojich bratov som ale aspoň trocha rozmýšľal, sekajúc do nôh, kolien a achiloviek trollov, snažiac sa ich dostať k zemi, aby mu následne moji bratia a ja mohli rozbiť lebku, vydlabnúť oči, odrezať jazyk a oddeliť jeho hlavu od jeho tela.

Les Bleakwood, časť štvrtá.
Nečakaná pomoc.

I keď to boli obrovské zvery, ktorá vás napadli, trollov dostalo na kolená to prekvapenie. Nečakali že ich v lese bude pobehovať toľko, boli vždy zvyknutý na jedného či dvoch Inkvizítorov. Aj to poslednú dobu sa nestávalo často. Prekvapivé ale bolo že sa vám darilo. Ako sa podarilo samotnému Chodcovi odťať trollovi ruku, ty si pomáhal ako sa len dalo a naozaj po chvíľke začali trollovia padať pod náporom zranení nôh a bezbožného búchania sekier o ich tvrdú kožu. Za pár minút sa bojisko zmenilo ale na masaker, a presne v ten moment kedy začali severania umierať. Za dvoch trollov ktorých ste zabili padla väčšina severanov, ktorý teraz dolámaný a zakrvavený v priekope a všade po zemi buď už mŕtvy alebo na ceste k smrti. Krásny pohľad to nebol a zvuk o to horší. Trollovia väčšinu severanov zahnali znova do kúta kde sa po prvý krát uvideli s Chodcom. Teraz ale nemali čas ani priestor nato aby ešte bojovali s južanom, ktorý bol očividne na ich strane, ani čo robil práve s ich bratom a ten ho ešte nezabil, musel si i Chodec uvedomovať že po boji sa môže strhnúť niečo dosť zlé a nekalé. Ostalo 5 severanov a jeden južan. Na dvoch už tak doráňaných trollov. Tí si ale svoje zranenia nevšímali a tackavo sa vrhli na vás.

Les Bleakwood, časť štvrtá.
Nečakaná pomoc.

Nedokázal som určiť či sa nám darilo alebo nie. Jedno bolo jasné, straty boli na oboch stranách obrovské. Rev umierajúcich Vikingov nebol práve príjemný, preto jediné čo som mohol urobiť keď som sa ocitol pri niekom komu už nebolo pomoci, že som ukončil jeho trápenie. Nanešťastie ale dosť trollov ostalo ešte na žive a tí sa do nás pustili akoby doteraz nebojovali, zatiaľ čo naši boli zadýchaný a niektorí zranený. „Neznášam trollov..“ Zašomral som popod nos, načo som dostal znechutený pohľad od ostatných. Nepovedal som to ich rečou ale našou, čím som im vlastne dokázal že som naozaj južan. S plášťom na chrbte kde bol znak Hraničiarov, som určite bol teraz nepriateľ číslo jedna, keďže to práve Hraničiari odrážali útoky severanov a špehovali v ich krajine. Teraz som ale nemal čas na rozmýšľanie nad útekom, nechať ich tu napospas osudu by bolo odo mňa kruté a to som v povahe nemal. Preto som naklonil meč k nepriateľom a vrhol sa dopredu, sekajúc ako nejaký kráľ z rozprávok som stál pevne nohami na zemi, horiaci meč potriesnený krvou nepriateľa som držal pevne a každý môj úder bol vedený krikom. Sedemnásť krát som zareval, sedemnásť krát som sekol. Môj meč prechádzal kožou trollov ako nôž maslom, otváral som im rany a dúfal že to severský pochopia, že im len uvoľnujem cestu na ich ozrutné sekery ktoré keď už nemali prekážku pred sebou, odsekávali končatiny jedna radosť.

Bol to boj.. boj hodný spevov a spomienok. Boh o ktorom sa bude vo Valhalle rozprávať minimálne dovtedy, kým tam sám nezavítam. No mali by sa o ňom dozvedieť aj naši rodičia, naši bratia, naše ženy a naše deti. Niekto musel prežiť. Toto bremeno som si na starosť zobral ja. Nebol to pekný pohľad, pre mňa už vôbec. Každú smrť som  videl dva krát. Raz, keď zomrelo Vikingove tleo.. a druhý krát, keď jeho duša jeho telo opustila.. a nakoniec sa stratila v chaose a krvi. Až pokiaľ si ich neodniesli valkýri. Nepochyboval som že každý jeden z nás, ktorý tu dnes zomrie, bude schopný ešte dnes v noci piť so svojimi predkami a bohmi. Bol to prekrásny moment, úchvatný.. a krvilačnosť sa každým mŕtvym nájazdníkom zvyšovala. Moje seky sa stávali zúrivejśie, dával som do nich všetok môj hnev a celú moju dušu. Podarilo sa nám nakoniec skoliť dvoch. Ako jeden spadol na zem, v momente na neho skočil itraja moji bratia spolu so mnou, až kým sme mu nerozmliaždili hlavu a kým nás nezahnal druhý. Ten padol po chvíľke tiež. Nebolo to však nadarmo a ani zadarmo. Ostalo nás už len šesť a dvaja trollovia, aj keď zranený, náš útok potlačili a zatlačili. Sám som ustupoval, bol som vyčerpaný, nie smrteľne, no nebolo ľahké bojovať proti Trollom, nech už bol náš počet akýkoľvek. "Dúfam že ste pripravený, o tomto okamžiku rozprávať svojim otcom bratia!" Zakričal som na mojich mužov na povzbudenie, pri čom som mohol vyzerať až.h hrôzostrašne. Spoza dier v maske na oči som mal až šialený výraz, celé oblečenie, brnenie, zbrane a maska ofarbená krvou ako vikingov, tak aj strollov, hlas chrapľavý a trocha zahlienený, no stále znel majestátne. ".. pretože som si istý bratia, presvedčený, že dnes sa na nás bohovia usmievajú a že nám už uvoľnili miesto pri stole, že sú už nedočkavý vypočuť si naše príbehy!" Dodal som ešte a znova som povzvbudivo a hlavne divo zakričal. Keby že mám stratiť morálku ja, šaman, aj keď len učeň, tak stále šaman a duchovný vodca týchto mužov.. kde by sme sa nachádzali? Nie.. ja som musel byť nezlomný ako skala. Nie južas, nie veliteľ.. ja. "Veliteľ! necháte toho južana, aby zahanbil vašich mužov? Aby bol sám, ktorý zabije tieto beštie? DO BOJA BRATIA! VÍŤAZSTVO ! ALEBO VALHALLA!" Bol posledný z mojich bojových pokrikov. Neprestal som kričať a pokrikovať, no ďalšim slovám nebolo rozumieť. Videl som ich.. nie len tých živých, ale aj tých, ktorí už padli. Síce som ich nepočul, no poznal som každého jedného z nich a presne som vedel, čo by v tejto situácií povedali. Ostali tu, na pol ceste do Valhally, ostali tu, aby mi dodali odvahu, aby ma povzbudili len svojou prítomnosťou, aby ma vyhecovali.. a aby vo mne znova raz prebudili tú beštiu, ktorou som v mojom jadre bol. Rozbehol som sa ešte pred mojimi bratmi za cestou, ktorú nám vytvoril chodec tým, že sám bol návnadou. Podobne ako on som do trollov začal sekať, no nemienil som sa len tak nechať trafiť. Boli spomalený, rovnako ako ja.. ale ja som bol chytrejší, ohybnejší.. a hlavne som bol Norman, nájazdník a Viking.

Les Bleakwood, časť štvrtá.
Nečakaná pomoc.

Boj bol takmer u konca, obidve zúčastnené strany boli rozbité a všetko záležalo na poslednom údere. Smrť pre nich aj pre vás prišla rýchlo. Vaše údery boli silné a plné šialenstva, avšak tvoj pokrik na severanov bolo niečo čo im dodalo novú silu. Preukázal si vážne dobré schopnosti vodcu, vyburcovať svojich na takú úroveň dokázali naozaj len máloktorí velitelia. I keď si ním nebol, dotklo sa ich keď videli ako sa južan presekáva trollmi, zatiaľ čo ty si im nadával za ich neschopnosť. Nový rev a nový útok. Prvý padol vašimi rukami. Bolo až neuveriteľné ako sa vaše sekery zabodávali hlboko o ich tela. Stalo sa však niečo čo si nečakal. Rana od trolla priamo do tvojej masky bola takmer tvoja posledná vec čo si zažil. Len v poslednej sekunde prišiel veliteľ, ktorý zaťal svoju sekeru hlboko do hlavy trolla. Sám si pocítil ako ti krv vystriekla z nosa a úst, tlak na tvoju hlavu bol neuveriteľný a ty si pocítil odporný zvuk praskania tvojho nosa, zatiaľ čo zvonenie v ušiach bolo až nepredstaviteľne otravné. Malý otras ktorý si zažil ťa na chvíľku dostal do kolien avšak spolupráca tvojich bratov ťa nie len že zachránila ale dokázala poraziť prvého z nich. Južan sa však sám pustil do druhého. Po chvíľke padol aj on. Balancia? Veliteľ padol, umrel pri tvojej záchrane a ešte doteraz bolo vidieť jeho úsmev na tvári keď privítal smrť s úsmevom na perách, smial sa smrti priamo do tváre. Prežili ste štyria, ty a traja tvoji bratia, zatiaľ čo samotný južan mal prerazených pár rebier a novú jazvu na hrudi. Tvoja maska však tiež dostala do tela, pretože jemne praskla. Presne pod okom, ktoré ti tá maska zachránila. Trollovia však padli a na malý okamih ste boli v bezpečí. Nebolo ale dobré zabúdať kde sa nachádzate.

Les Bleakwood, časť štvrtá.
Nečakaná pomoc.

Keby sme sa nenachádzali v situácii v akej sme boli, očividne by som sa zasmial. Trochu ma dostalo do kolien ten ich krik, bol to iný národ ktorý som až tak nepoznal, takže ich kultúra čo sa týkalo boja a smrti ma dosť dostávala. Bolo to až na smiech ako sa za každých okolností chceli umrieť. Avšak posledný pokrik, ktorým ten mladý severan povzbudil svojich mužov dostal na nohy aj mňa. Meč sa zviezol na zem, vytiahol som luk a uskočil do diaľky. Napriahol som ho a nadýchol sa. Zadržal som dych zatiaľ čo som mieril na prichádzajúceho trolla. Zabiť trolla šípom ide, ak viete kde trafiť. Zrazu celý svet zmizol. Bol tu len hrot šípu a troll. Čakal som, nedýchal, sústredil sa. Úplne som vypol. A vtedy som vydýchol, keď už bol len pár metrov predo mnou. A s vydýchnutím vyletel šíp do otvorenej papule beštie. Tam kde je podnebie sa šíp zabodol, vošiel do vnútra, prerazil mozog a vyšiel temenom hlavy. Čistý priestrel, ktorý trolla okamžite zabil a on sa zvalil len pár centimetrov predo mnou. Pár centimetrov a zaľahne ma. Hovoriť o šťastí sme museli naozaj. Vtedy padol rukou severanov i posledný troll a ja som padol na kolená. Vyčerpanie ale aj úľava. No i napriek tomu že sme mali za sebou boj a ja som sa usmieval že sme to nakoniec prežili a unikli smrti len tak tak, tuho som zovrel rukoväť meča a pozrel sa na severanov. Nevedel som čo teraz urobia, určite ma nenechajú len tak, ja som ich nepriateľ. A teraz keď bol ich veliteľ mŕtvy, kto vie čo urobia. Títo bez veliteľa a niekoho koho by počúvali boli ešte nebezpečnejší a ja som dal dosť najavo že som nebezpečný tiež. A že ak niečo urobia, budem sa brániť. „To by sme mali. Teraz len utiecť z lesa..“ Navrhol som ich jazykom s fakt hrozným prízvukom. Dúfal som že ma počúvnu, ale neveril som v to. Vedel som dosť dobre že sa budem musieť vykecať z toho aby sme sa tu navzájom všetci nepozabíjali.

Začiatok lesa Bleakwoodu.
Malá skupina Inkvizítorov.

Po chvíľke cesty ste dorazili pred cieľ. Les sa tiahol obrovskou šírkou celým severom. Objavili ste sa na južnej strane lesa, zatiaľ čo koniec severnej strany bol v nedohľadnu. Avšak ten ťaživý pocit z práchnivého lesa bol odporný. Stáli ste pred vstupom a práve tu sa vždy lámali srdcia všetkých čo našli odvahu sa dostať až pred samotný les. Podľa všetkého by ste sa všetci zlomili, keby tu nebolo Michaela. Kto vie čo to bolo za človeka, ak sa vôbec dal považovať za človeka, pretože z neho razila taká obrovská sila vôle až sa zdala hmotná a dodávala silu do končatín všetkých v jeho okolí. Nebojácne stál pred vstupom, i keď les vyzeral nevraživo, i keď les vyzeral že každú chvíľu zo seba vypustí všetko zlo sveta, stál tam, uvoľnený a upokojený ako ešte nikto. „Ak nechcete vstúpiť, nemusíte..“ Povedal smerom k vám. Samozrejme myslel všetkých, i svojich ľudí, ale dosť sa nasmeroval na teba. Nie že by ti neveril, keďže si bola sestrou Chodca dôveroval ti, les však vedel byť kruté a odporné miesto a kto vie či Chodec ešte žije. Možno zistenie že je mŕtvy by zabilo i teba. „Očividne sa nenachádza v okolí inak by nás už kontaktoval. Je mi jasné že je vo vnútri. A toho som sa strašne bál. Dúfal som že bude v okolí a nie.. Nie v tomto bezbožnom lese..“ Podivne obrátil svoj zrak k Lady a premeral si ťa, akoby testoval tvoju odhodlanosť a loayalitu.

Klid holka klid, to zvládneš, já toho chlapa zabiju. Mluvila jsem sama na sebe ve svém nitru a nadávala na svého bratra. Ten dostane, až ho uvidím. Bylo mi jedno, že všichni ostatní si myslí, že je mrtvý já a moje pouto k němu mi říkalo, že je stále naživu. 
"Jdeme!" zavelela jsem a dojdu Michaela, abych stála vedle něj. "Prostě ho přivedeme zpět." I Henry jako by byl odhodlaný se už nekrčil, ale bojovně se díval vpřed. Ten les mi nezabrání ho přivést zpět ke mě.

Začiatok lesa Bleakwoodu.
Malá skupina Inkvizítorov.

Michaela prekvapila tvoja odhodlanosť. Očividne ti začal veriť. Vedel že ho máš rada ale že sa takto postavíš lesu ktorý väčšina ľudi nenávidela, stránila sa ho a utekala od neho lebo sa ho bála, to nečakal. Jeho prekvapenie a úžas na tvári vystriedal úsmev. "Je vo vás viac ako sa na prvý pohľad zdá. Ako na vás pozerám, jedného dňa ho predčíte myLady.." Pousmial sa a vkročili ste do vnútra. V ten moment akoby ste vstúpili do iného sveta. Vietor, vánok a slnko zmizli, nahradil ho chlad a nenávisť. Stromy boli práchnivé a zlovestné. Bolo cítiť ako vás tu nechcú. A tá tma, tma že ste si nevideli na krok. "Asi už nie je čas sa vrátiť. Takže, hor sa dopredu, ale potichu. Les je plný príšer a zla, zla ešte horšieho ako som si myslel. Buďte na pozore.." Povedal potichu a postavil sa pred vás, pričom sa mu na ruke objavil oheň. Malý plamienok však osvetľoval všetko okolo a tak ste aspoň na chvíľu mohli vidieť. Výhoda mutagénov. Jeho mágia.

Samozřejmě, že jsem se držela co nejblíže jemu a doufala jsem, že zezadu mě kryjí jeho  muži. Chvíli jsem měla tendenci se ho i držet v té tmě. Jeho slově mě předtím pohladila po tváři. 
"Myslím, že jsem bratra překonala už od narození o celou jednu vteřinu." řeknu po chvíli ticha, když jsme vstoupili do lesa na odlehčení atmosféry. Henry si raději sám zalezl do kapsičky na boku. Dobře udělal. Tohle není pro něj. Instinktivně jsem měla jednu ruku svěšenou podél těla blízko své dýky, kdyby náhodou.