Lybster (Vesnice)

Cesta až do dediny bola bez väčších problémov. Nikto sa ma na okraji cesty nesnažil okradnúť a nič ma ani nezdržalo. Čím som bol tiež bližšie k dedine, tým hlasnejšie som počul hrať hudbu. Rôzne hudobné nástroje, no rozoznával som hlavne tie klasické dedinského typu. Počul som smiech, zábavu.. žiadny krik a ani strastiplné zvuky. Možno by sa jeden divil no, to ma znervóznilo. Zväčša keď som prichádzal na miesta, kde ma posielalo vedenie.. miesta boli buď zdevastované, zamorené, alebo si tam z toho nejaký psychopatický necromancer spravil svoju novú základňu. To som očakával.. bol by som pokojný, vedel by som, čo sa deje. No tu? S povzdychom som vstúpil do milej vravy v dedine, ktorá ma v momente prijala medzi seba. Kto vie, možno ešte tá.. katastrofa nezačala. A tak som sa k oslavám pridal. Pil som medovinu zadarmo a taktiež som si zatancoval s krásnymi dedinčankami. Ako keby som bol len ďalší cestovateľ, ktorý sa touto dedinou prehnal. Bola ale pravda, že som počúval. Počúval som o čom sa ľudia rozprávali, o nejakých strastiach a problémoch. Hocičo, čo by mi mohlo napovedať, čo sa tu stalo alebo stať má, alebo deje.

Vesnička pokračovala však ve veselici dál a dál. Nic se tu nedělo. Nic, co by nasvědčovalo pozornosti naturalistů. Místní se bavili, pivo a víno teklo proudem a veselice byla živá.
Hned co dorazil do vesnice, jedna z děveček ho zastavila a dala mu na krk z květin upletený náhrdelník, který nosila většina místních a ze široka se na něj usmála.
Bylo zde vidět že je to vesměs lidská veselice. Ovšem veknu u karavanu bylo i pár elfů co žonglovali s různými kejklemi a Argoniáni kteří zde byli jako obchodníci.
No jak už Talmaer říkal snažil se poslouchat a tak i ledacos slyšel... ovšem nic z toho mu moc nepomohlo. Sedláci bavící se o úrodě, chlubící se tím že "jejich dýně letos uričtě vyhraje" a podobné žvásty prostého lidu.
Slunce bylo v pravém poledni. Doslechl se také že dnes je na programu ochutnávka vín, zítra předvádění dýní a den poté soutěž o nejlépe vyřezanou dýni.
Viděl také ring ve kterém zápasili muži v blátě a snažili se jeden druhého dostat na lopatky.
Celé to bylo doprobázené vyvolávání různých stánků snažící se prodat nějakou tu tretku, pamlsek a nebo nabídnout nějakou soutěž.

Už z diaľky bol počuť radostný smiech, hudbu, rôzne hlasné pokriky, preto trafiť ku nej bolo jednoduché. S jemným úsmevom som prekonala diaľku, ktorá ma od nej delila, a vstúpila na jej pôdu. Stiahla som si kapucňu, odhalila svoj pôvod, ale aktuálne to asi nikto neriešil. Teda na prvý pohľad. Ľudia okolo mňa prechádzali, usmievali sa, popíjali rôzne druhy alkoholu, napchávali sa, rozprávali o dyniach. Tá nálada na mňa padla tak rýchlo, že zrazu som sa vysmiata predierala pomedzi dav, prezerala si stánky, prijímala rôzne ochutnávky, a napokon...som sa nechala strhnúť do tanca, ktorý sa nápadne podobal tomu írskemu. Rýchlo som sa pripôsobila, pretože tanec a hudba boli mojou súčasťou už odmalička. Hoc som bola o čosi vyššia než tunajšie ženy, zapadla som medzi nich dokonale, užívala si hudbu a nechala sa unášať vlnou rytmu s ostatnými. Svoj plášť som samozrejme zložila a pohodila ho neďaleko, tak, aby som naňho videla a našla ho hneď. Biele šaty zažiarili v tme, medzi tými všetkými nevýraznými farbami, kým som sa zabávala formou tanca s ostatnými, ale ani to nikto neriešil, pretože som tu rozhodne nebola jedinou elfkou.

Dobrá nálada mnou trocha upadla. Sadol som si na zadok pri nejakej krčme a nechal som si naliať plný džbán piva, ktorý som popíjal, zatiaľ čo som stále, aj keď už menej pozorne, sledoval dav a ľudí okolo. 
"Tristo hrmených.. nikdy to nemôže byť jednoduché čo?" Povzdychol som si, ani som neriešil, či ma niekto bude počuť. Mohol som to brať ako výzvu, no nebral. Najradšej by som bol, aby sa problém proste stal a ja ho vyriešil .. a nie toto. Poškrabal som sa vo vlasoch a rozmýšľal som, že by som sa aj zapojil do nejakého rozhovoru, no o čom? O tekviciach? Ja som ich ani nemal rád, nechutili mi. Pre to som sa vydal hľadať ubytovanie, nejakú izbu v miestnom hostinci, najlepšie s výhľadom von. Zapískal som ešte pred tým na obe prsty, na čo môj orol zletel a zosadol mi na nastavenú ruku. Len som si ho vyložil na rameno a podal mu maškrtu v podobe sušeného mäsa. Hurá na hľadanie ubytovania.

Talmaer

Jak už to tak bývá jeho poznámku o tom že už to "není jednotuché." Přešli místní s úsměvem a jen řekli něco ve smyslu že by si měl dát další džbán piva.
Celý ten kousek s orlem okolním lidem připadal tak zajímavý, že si vysloužil potlesk. Očividně ho lidé měli za jednoho z těch kejklířů.
Vesnice byla plná lidí ale ubytování bylo stále dost. Když dorazil do jednoho hostince byla mu nabídnuta poměrně rozumnou cenu a tak nemělo smysl ji odmítat.

Linn

Když dorazila do vesnice oni dřevorubci šli vlastním směrem. Pravděpodobně teď neměli náladu na oslavy a měli před sebou nejednoduchý úkol a to oznámit špatné novinky vdově.
Vzhled elfky na sebe sice upoutával pozornost, no dnes tu nebyla jediný elf a tak to nebylo jak pěst na oko.
Po chvíli zapoměli na to, o koho se jedná a pozvali ji k tanci jeden po druhém.

Milovala som túto stránku ľudí - schopnosť zabaviť sa. V aktuálnej nálade nikto neriešil, či mám špicaté uši a smaragdové vlasy a lístie v ňom, iný druh oblečenia, než na aký sú zvyknutí. Vnímali ma ako jednu z nich, preto ma pozývali do tanca jeden po druhom. Smiala som sa, keď som sa medzi nimi točila, sem tam sa zapojila spevom, ak som poznala text danej pesničky. Vyzerala som byť šťastná a spokojná, netrápili ma žiadne problémy. Napokon som začala cítiť chvíľkové vyčerpanie, nie že by som nemala kondičku, ale vykrúcala som sa tu pekne dlho, a tak som sa nenápadne stratila, vzala si svoj plášť a prechádzala pomedzi dav, hľadajúc si pokojnejšie miesto, kde by som si mohla na chvíľu odpočinúť. Započula som niekde potlesk, avšak ten sa v hudbe a celkovom ruchu rýchlo stratil, a tak som tomu nedávala pozornosť.

Zaplatil som za miestnosť na najbližšie tri dni. Bola to celkom slušná cena. V izbe som si na posteľ hodil vak a otvoril som drevenú okenicu. Oprel som sa o rám oboma rukmi a len som nič nehovoriacim pohľadom sledoval dedinu podo mnou. "Koľko si myslíš, že ich umrie teraz?" Spýtal som sa orla, ktorý stál vedľa mňa na zábradlí a práve mal hlavu schovanú pod krídlom, kde sa pravdepodobne škrabal alebo čistil. Moja otázka zahrňovala dedinčanov. Tak nejak som sa vzdal to vyriešiť teraz. nevedel som ako na to. Nebol som nijaký mág a nemal som žiadny šiesty zmysel na tieto veci. Znamenalo to, že som tomu mohol nechať iba voľný priebeh a následne hrozbu odstrániť. Pomedzi ľudí a elfov kráčala dosť výrazná osoba. Elfka, no aj na Elfku patrila ku kráskam, to som vedel povedať. Narozdiel od bežných ľudí som nebol rasistický. Rozmýšľal som, či patrí k tým ušlachtilím kreténom, alebo k lesným bytostiam. Pošúchal som si bradu a tak trocha som sa preklínal za to, že jednoducho nemám čas si to s ňou uźiť. Trebárs ju osloviť, zabaviť mojich úchvatným šarmom a po tom s ňou "pretancovať" noc. Môj pohľad si všimol môj miláčik, na ktorom bolo priam vidieť, ako si zúfalo povzdychol.. a to to bol orol. Klopol ma zobákom do hlavy a mne v momente vyletela k vlasom ruka. 
"Au.. sakra! Za čo to bolo?" Spýtal som sa ho neveriacky a ďalej som pokračoval v takom tom leňošení na parapete okna, sledujúc okolie. Elfka mi medzi tým zmizla z dohľadu.

Vesnice v podobném duchu pokračovala dále. Různi lidé přicházeli a různí odcházeli. Místa v hostincích se vyprodávali na další dva nebo někdy tři dny.
Poté co se vesnice takhle scukla a zábava běžela dál jak měla, přibilo na programu několik dalších malých akcí, jakožto soutěž v lukostřelbě a podobné prkotiny. Stále to však nevypadalo na to, že by se tu mělo stát něco stát. .
Do Talovi místnosti po chvíli přišla jedna z děveček. Prosté děvče, na tváři šmouhu od prachu a zástěra byla na nějakých místech roztržená. Měla takovou tu venkovskou krásu, vlasy hnědé a tváře plné.
Její oči si prohlídli místnost zda je zde sám a poté prostě řekla.
"Zdravím pane. Jmenuji se Iala. Hostinská mě poslala zda s vámi máme počítat na večeři nebo zda si jídlo obstaráte na festivalu?"


Linn našla chvilku klidu u menšího posezení před hostincem, kde banda kejklířů ukazovala své umění. Pro ni zde nebyla práce ale spíše zábava. Když tak seděla na místě zaslechla rozhovor několika elfů. Mluvili o tom z jaké dálky že se to táhnou a zda má vůbec cenu sem jezdit. Bylo na ní co bude dělat se zbytkem festivalu. Přeci jen tu byla pro zábavu a odpočinek. Narozdíl od Talmaera nemusela řešit nějaký tajný úkol od Naturalistů.
"Vidím že jste našla naši malou slavnost." ozvalo se z ničeho nic. Linn si mohla všimnout že za ní přišel jeden z dřevorubců. Ten chytrý. Teď byl oblečený ve svátečním a již byl bez svých společníků a obličej měl umyt tak vypadal jako jiný člověk.
"No nemám toho moc ale myslím že na džbán světlého ještě pozvat dokážu."

Mierne mnou trhlo, keď sa ku mne niekto prihovoril. Inštinktívne som siahla po dýke vo svojej čižmičke, pripravená narušiteľa prebodnúť. V polovici som sa však zastavila, pretože som si uvedomila, že nie som na bojovom území, ale na neškodnom festivale, kde mi nebezpečenstvo Nehrozí. Teda. Nemalo by. Zdvihla som oči k mužovi, ktorého som stretla v lese. So záujmom som si ho prehliadla. Vyzeral inak, bol upravený, a i v tvári...ani by som na prvý pohľad nepovedala, že mu len prednedávnom umrel kamarát. No poznala som ľudí príliš dobre, niektorí vedeli svoje pocity skrývať perfektne. Pousmiala som sa.
"Musím sa vám poďakovať, nečakala som, že sa tu budem cítiť tak príjemne," pokývala som uznanlivo hlavou. Nie veľmi často sa stávalo, že by som sa zúčastnila niečoho takého, ale predsa, toto stálo za to. Zatiaľ. Keď ma pozval, najprv som naňho neveriaco vyvalila oči. V živote ma žiaden človek nepozval. A už vôbec nie na pivo.
"Je to od vás veľmi šľachetné, ale nemusíte si robiť starosti. Aj tak...som v živote pivo nepila a...vlastne nikdy ani žiaden alkohol," preniesla som mierne zamyslene, pátrajúc v mysli na nejakú spomienku na nejaký alkohol. Nič mi nenapadlo. Vždy som sa zdržiavala takýchto vecí, respektíve, keď som sa začala pohybovať medzi ľuďmi, bola som jednak primladá, a jednak ma matka varovala pred tým. Vraj je to nebezpečné a mení to ľudí na trosky.

Odtiahol som sa od parapety. Pohľad som uprel na dievča, ktoré ma vytrhlo z môjho zadumania. Ako otvorila dvere, orol znova vyletel na oblohu a začal robiť niekoľko kruhov.. možno si išiel uloviť nejakú myš, alebo skôr zajaca. keďže z myši sa tak či tak nenaje.
"Iala hovoríš?" Spýtal som sa jej s ľahkým úsmevom a len som jej naznačil, že môže vstúpiť dnu.
"Bol by som ti vďačný, keby že mi to donesieš sem. Stačí len niečo jednoduché. dve klobásy, chleba a nejakú cibuľu." Poškrabal som sa na strnisku, predsa len som potreboval ešte niečo.
"Vieš mi niečo povedať o týchto oslavách?" Spýtal som sa jej. Možno na to nemala čas, no dúfal som, že si aspoň chvíľku nájde.

Dvakrát kývla na souhlas. Vypadala že už má také plné oči a tak chvíli přemýšlela nad nabídkou zda tu na chvíli nepočká a konec konců, proč ne. Zaslouží si na chvíli pauzu ne?
"Nic zvláštního, pořádáme ho jednou do roka. Přijedou k nám lidé z okolních farm a lidé z menších osad. Je to také využívané jako jarmark a proto ty karavany a tolik stánků." řekla prostě Iala opíraje se o zeď.
"Nejste místní že? Odkud jste pokud se můžu zeptat? A co vás sem přivádí?"


Venku mezitím dřevorubec a Linn pokračovali ve svém rozhovoru.
"Tak to jsem rád. No rok od roku je to větší a ono si není na škodu připomenout že život není jen tvrdá práce a nevole." už už chtěl tedy přejít ke své nabídce a pozvat ji na džbán ale zadrhl se. Myslel si že to nebude jedna z těch městských elfů a tohle to jen potvrzovalo.
"No tak když už nic můžu vám alespoň nabídnout nocleh. Místní hostinec vede moje tetka takže když jí vysvětlím situaci a co jsi udělala pro nás, pokoj a večeře bude grátis."

Pousmiala som sa. Mal pravdu. Popri cieľoch, ktoré som si vytýčila, som i ja musela sem tam oddýchnuť.
"Múdre slová," prikývla som súhlasne, pričom som sa pomaly zdvihla zo zeme, aby som sa naňho nedívala zdola. Nad jeho ďalšou poznámkou som sa zamyslela, pretože nad tým som vôbec nerozmýšľala. Nezvykla som síce prespávať v takýchto hostincoch, dnes som však iste mohla urobiť výnimku.
"Ak by to bolo možné, bola by som vám veľmi vďačná," nebolo to tak, že by som si za svoju pomoc pýtala protislužbu. Ale pokiaľ sa už niekto takto ponúkol, nenamietala som. Spomínal večeru grátis. Ľudské jedlá som z princípu kvôli mäsu nejedla, avšak iste sa tu nájde i také, ktoré bude vhodné pre mňa.

"Chm... zaujímavé." Nie, vôbec ma to nezaujímalo. Skôr ma to otravovalo a naozaj to nebola informácia, ktorú by som nejak vedel použiť. Ale za opýtanie som nič nedal nie? Ruky som si pomaly založil na hruď a na otázku, že nie som tunajší som len podvihol obočie, v ľahkom pobavenom úsmeve.
"Vyzerám ako tunajší?" Určite som nevyzeral. Ešte aj moja pokožka bola taká.. ani nie tmavšia, ale mala trocha iný odtieň než u tunajších ľudí. Navyše moje oblečenie.. ako keby som prišiel niekde z púšte. Plus šabľa, čo bola  týchto končinách exotická zbraň.
"Je tento rok niečo.. inak? Nechystá sa niećo nové než inokedy?" Spýtal som sa ešte nenútene s hraným záujmom a pomaly ale isto som sa zvalil na posteľ. Rozmýśľal som, koľko by asi tak stálo nejaké dievča. Ak tu vôbec niečo také ponúkali.

"Nejspíš ne." řekla nakonec po krátkém zkoumání muže před ním. Ptala se samozřejmě jen aby rozvedla konverzaci ovšem měla v hlavě pořádek takže poznala když se o tom někdo nechtěl bavit.
Dívka se zamyslela nad jeho otázkou. Nebyla nějak podezdřívavá takže si z jeho zvědavosti nic nedělala.
Prostoduchost byla někdy hold ctnost.
"No... jiného asi ne? Jako každoročně. Je to tradice. Lidé z okolí přijdou, další přijedou prodat své tretky. Zítra soutěž o dýni, ochutnávky a tak podobně." řekla nahlas své myšlenky a na závěr nakonec pronesla
"Ne... neřekla bych."


"Ale jistě! Přeci jen jsem tvým dlužníkem." řekl, vstal a vydal se směrem k hostinci.
Uvnitř teď bylo pár lidí ale za pultem nikdo. Mladík který byl s Linn několikrát volal jméno, pravděpodobně hostincké a po chvíli se postarší baculatá žena vyvalila od někud zpoza rohu.
Áh, koho to sem čerti nesou! řekla na konec když uviděla svého synovce.
Po krátkém rozhovoru u kterého pronesl dřevorubec svoji žádost, se hostincká dozvěděla o tom co se stalo v lese a jak je její synovec, elfce zadlužen a jelikož měla tato osůbka dobré srdce a se synovcem byla blízko, netrvalo dlouho než na jeho žádost kývla.
"Dobrá mladá paní. Můžete jít do druhého patra a říct Iale, stejně už tu má kůže líná být nějakou tu minutu, aby vás uvedla do pokoje a nebojte se, o náklady je z naší strany postaráno." řekla a srdečně se na ni usmála.

Vykročila som za ním, medzitým som sa obzerala a každého, kto sa pri mne pristavil pohľadom, obdarovala príjemným úsmevom. Vstúpili sme dnu. Neozývala som sa, až kým sa neobjavila na prvý pohľad celkom sympatická žena, hoc mierne pri sebe, ale predsa. Slušne som ju pozdravila, avšak rozhovor som im prenechala a nezapájala sa, aby som nenarušila príjemnú atmosféru. Bola som trocha nervózna, pretože predsa len, patrila som k inej rase. Nakoniec to však dopadlo v môj prospech, na čo som sa mierne rozžiarila. Pristúpila som k mladíkovi.
"Ďakujem vám veľmi pekne za pomoc. Ja...cením si, že sa tu stále nájdu ľudia s dobrým srdcom. Dúfam, že sa ešte uvidíme, plánujem tu ostať...až do konca," pousmiala som sa naňho, než som sa otočila na tú ženu.
"Ďakujem aj vám. Ak budete čokoľvek potrebovať, môžte za mnou kedykoľvek prísť, pomôžem vám, ak to bude v mojich silách," dnes som bola mimoriadne príjemná a nápomocná. Aspoň raz po dlhej dobe. Pritiahla som si plášť bližšie k hrudi a nečujne vybehla po schodoch. Elfovia boli prirodzene "ľahší" a tým pádom ladnejší. Mojim cieľom bolo nájsť tú dievčinu, predpokladala som, že sa buď bude promenádovať po chodbe alebo...skrátka, že ju niekde nájdem. Netrvalo dlho, než som sa pristavila pri jednej z izieb. Nebolo ich tu tak či tak veľa, tá jedna však bola otvorená, a tam...dievčina, ktorá bola oblečená pracovne, na základe toho som usúdila, že to je práve ona. Pred ňou však postával nejaký mladík, ktorého som si rýchlo premerala pohľadom. Nevedela som sa zbaviť pocitu, že som ho niekedy dávno už videla, nedala som však na sebe nič vedieť. Iste to bol len jeden z mnohých ľudí, ktorých som na svojich cestách stretla.
"Prosím vás, vy ste Iala?" Opýtala som sa slušne. Môj prízvuk bol stále poznačený elfštinou, ale rozprávala som dostatočne zrozumiteľne aj napriek tomu, že to skrátka znelo...inak.

Nepovedala mi moc.. nových informácií. Ah ja na toto nemám hlavu. Do riti. Povzdychol som si. Samozrejme som to nepovedal nahlas, len v duchu. Prečo som sa proste nepridal k nejakému mágovi alebo veštcovi? Tí boli v týchto veciach dobrý. Ja som bol dobrý skôr v riešení už začatých problémov než.. v tomto. Nedokázal som na mojej tvári skryť sklamanie, čo jej mohlo prísť divné. Predsa len. Vyzeralo to tak, ako keby som očakával, že sa tu niečo divné deje. Prevrátil som očami a len som mávol rukou. "Dobre.. čo už." Do izby, alebo aspoň k nej, prišla nejaká ďalšia žena. Tento krát elfka. Pozrel som sa na ňu trocha zamračene. "A teba sem pozval kto elfka?" Nie že by som bol rasistický. No mňa okradlo už toľko darebákov a darebáčiek z jej druhu, že som mal proste skreslený názor. Navyše nevyzerala ako tunajšia a ja som mal plné právo mať podozrenie, že tu za nejakú prírodnú aktastrofu bude môcť ona. Aj keď.. to by vôbec nevysvetľovalo totie jej vetvičky vo vlasoch. "Nepamätám si, že by som si objednal nejakú dievku." Poškrabal som sa vo vlasoch a dosť bez okolkov som si premeral hlavne jej ženské partie, ktoré však bohužiaľ boli ukryté v plášti. Taká škoda.

Iala si mladíka prohlížela s povzdviženým obočím. Přeci jen jí neušlo jeho zklamání ci něco na ten způsob. Ovšem obyčejná dívka, jaká Iala rozhodně byla, věděla alespoň to, kdy je lepší nerejpat do toho, po čem putna. Přeci jen mladíka, neznala a i když se ji ve své podstatě líbil, přeci jen potkávala místní prosťáčky, stále nevěděla co si o něm myslet.
Když dovnitř vtrhla elfka Iala sebou cukla a rukou se chytla za hruď jakoby do ní uhodilo. Přestala se věnovat Talovi a její pozornost přešla na nově příchozí krásku.
"Á-no? Kdo... Hm... Kdo se ptá?" vykoktala ze sebe nakonec a dotazně se jí ptala co a jak. Byla z ní slyšet jistá obava, jakoby čekala že s elfkou nejde žádná dobrota a bylo vidět jak je celá tuhá.

Plánovala som mladíka ignorovať a pevne dúfala, že bude držať hubu. Miesto toho mi položil zopár otázok, nie priveľmi slušných. Nadvihla som obočie.
"Pokiaľ dobre viem, nie ste majiteľom týchto priestorov. Ak ste si nevšimli, stojím tesne pred prahom do vašej izby na chodbe, ktorá je voľne prístupná každému hosťovi. Preto keď tu máte otvorené dvere, mohla by som tu stáť a pozorovať vás, aj keby ste tu pobehoval nahý alebo nebodaj obrábal niektorú zo svojich...dievok," odvetila som mierne ostrým tónom. Priateľské jednanie, ktoré u mňa bolo vidieť len pred pár minútami v prítomnosti príjemných ľudí, zmizol, a nahradila ho prísna tvár. Nemala som rada ľudí ako on, boli nesympatickí a očividne aj rasistickí, rovnako ako aj táto...Iala. Dívala sa na mňa, ako keby čakala, že sa ju pokúsim zavraždiť, vypitvať a rozpredať. Prehĺtla som pár nepríjemných a odmeraných poznámok.
"Myslím, že vám plne stačí vedieť, že ma sem poslala hostinská ohľadom ubytovania a záležitostí s tým spojených," mladíka som ignorovala. Verila som, že hentou odpoveďou som ho uzemnila dostatočne na to, aby sklapol a nemiešal sa do vecí, do ktorých ho nič. Najmä nie s tým svojim arogantným prístupom.

Nepáčila sa mi. Hovorila jazykom, ktorým som proste nerozumel. Možno by ma dokázala uraziť, keby že sme rovnako inteligentný no to sme neboli a namiesto urazenia ma skôr naštvala. Bol som nahnevaný už len pre to, že som nemal tucha, o čom melie.
"Čo ?" Zatváril som sa nechápavo a nanajvýš otrávene. Nepáčilo sa mi, že mi pred dverami stála nejaká elfka. Sakra že nie.
"Tá tvoja huba ťa raz zabije elfka." Odfrkol som. Moja nálada sa viditeľne zhoršila. No netasil som meč, len som mávol rukou smerom k dievčine a tak som jej naznačil, aby odtiaľto radšej vypadla. Mal som v pláne za nimi zabuchnúť dvere, poriadne s nimi tresknúť. Boli mi ukradnuté jej dôvody, no ja som nezaplatil poctivé mince za to, aby mi tu niekto z jej rasy smrdel. Aj keď len ignorant by povedal, že smrdí. Z jej smeru sa šírila len vôňa, no tá ma privádzala do stavu, v ktorom som nebol schopný pracovať a tak som to nejakým spôsobom zaradiť musel.
"Kurva-fix... bosorky špinavé." Mrmlal som si popod nos a na posteľ som si začal vybaľovať veci z vaku. Teda tú moju výbavu. Šabľa, dýka, lano s hákom, niekoľko handier a flaška alkoholu, ktorá však nebola na pitie.

Iala stála tam jako opařená a vážně nevěděla kam se postavit nebo co teď dělat. V hlavě jí kolovalo tolik toho a nakonec se smířila s tím že bude nejlepší jít zpátky do práce a do tohohle se nevměšovat.
"Ehm... Áno. Místnost..." vykoktala ze sebe nakonec, snažít se opět tvářit neutrálně a nevěnovat pozornost těm nenávistným poznámkám, které na sebe ti dva křičeli.
"Hned ji nachystám." řekla téměř mlčky a úsmála se na elfku jak jen to bylo v jejím postavení možné.
Poté se ztratila v pokoji vedle aby ho uklidila pro novou návštěvnici, ale hlavně aby byla co nejdál protože s tímhle nechtěla moc mít společného.

Zamračila som sa. Bol vážne tak hlúpy alebo sa na to len hral? Prvá možnosť bola pre mňa pravdepodobnejšou, a tak som slovami plytvala zbytočne, pretože súdiac podľa jeho reakcie a výrazu bol inteligenčne na úrovni päťročného ľudského dieťaťa. Jedinci, ako on, nemali v našich radách miesto, za to však ľudia s radosťou hlupákov vychovávali.
"Toho by som sa naozaj neobávala. Narozdiel od niekoho viem aspoň porozumieť aj komplikovanejšej vete skladajúcej sa z termínov, a to nie som súčasťou vašej rasy," pousmiala som sa, mierne pochybovačne, pretože je dosť možné, že neporozumie ani tomuto.
"Obávam sa, že s vašou obmedzenou inteligenciou by ste nepochopili ani zbežný opis cesty dedinčanom k miestu dva stopy od vášho nosa," odvetila som pokojne. Narozdiel od neho som neprejvavovala žiadne negatívne pocity, okrem chladnej tváre, napriek tomu ma však iritovala jeho otravnosť. Bol mi síce povedomý, ale pri jeho forme komunikácie som aj rozumela, prečo som sa s ním zrejme nedala do reči. Zabuchol dvere, pekne hlasno, div ich nevyrazil z pántov, a ja som si len sťažka povzdychla.
"Mali by ste si lepšie vyberať potencionálnych partnerov, drahá Iala. Tento vyzerá byť pekne zadebnený a arogantný, kým vy pôsobíte ako jemná duša. Divím sa vôbec, že ste sa s ním dali do reči...," prehovorila som k spomenutej osôbke, keď som sa vybrala smerom k svojej izbe, ktorú mi teraz pripravovala.
"Nemusíte sa s tým toľko babrať, napokon sa tu možno ani dlho nezdržím," pousmiala som sa milo, aj keď myšlienkami som bola niekde inde, rozmýšľajúc nad správaním mladíka. Nebol o nič iný než ostatní, možno aj horší, poháňaný nenávisťou voči inej rase. A nebol sám. Rovnaké pocity som prejavovala voči väčšine ľudí takisto.

No poté co se oba naši dobrodruzi rozdělili, vesnice stále pokračovala v radovánkách až do samotného večera. Pokračovala by aji déle, nebít nepříznivému počasí. To si hold člověk nevybere ani v nejlepší den. Déšť sebou přinesl ostrý vítr který rozfoukal nejeden ze stánků, a tak měla většina obchodníků co dělat, aby své zboží zklidila předtím, než bude rozfoukáno po celé vesnici. Oslavy se tedy přesunuli dovnitř, což dělalo dobře hostinské, která měla o služby postaráno. Zda se někdo z dobrodruhů do oslav připojil zůstává ve větru a když už lidé zalehli, byli tak unavení z tancování a alkoholu, že se jim na kutě šlo velmi lehce a spali by až do rána nebít té nepříjemné události.
Když padla druhá hodina ranní vesnici a její okolí postihl hotový amok. Byl slyšet křik, rámus a podivný vřískot, který byl velmi nepříjemný pro lidské uši. Lucernami osvětlená vesnice v sobě skrývala několik nelidských stvoření, která se prodírali očividně bezmyšlenkovitě ulicemi, ničící vše co jim přišlo do cesty.
Tal měl výhodu očí v obloze že si celou tu situaci mohl prohlídnout.
Viděl že z polí z okolí, a dokonce i z vesnických zahrad, se místní rostliny z nějakého důvodu začínají probouzet k životu.
Viděl několik desítek dýní jak se šlahouny šlehají po vyděšených farmářích, viděl jak něco co ještě do nedávna byla slunečnice pálí semena všude kolem a viděl jak vinná réva omotala jednoho z kejklířů a zaškrtila ho.
Kdo stál za tímhle zmatkem neviděl. Co však mohl zpozorovat bylo to, že největší koncentrace těchto rostlin pochází z farmy nedaleko vesnice.

Spievala som, tancovala, smiala sa a popíjala až do nejakej polnoci, než som sa vytratila do svojej izby, vyzliekla sa a zaspala. Samozrejme, s mimoriadne dobrou náladou. Netrvalo to však dlho. Ani neviem, ako dlho som spala, než som sa zobudila na čísi výkrik. Moje bystré zmysly mi nedovoľovali to nejako ignorovať, posadila som sa na posteli a zmätene sa rozhliadla. Cítila som spáleninu, dym, vzdialené výkriky.
"Čo to...?!" v momente, ako náhle som si to uvedomila, som vyletela z postele a pozrela sa z okna von. Ulicami sa šírili neprirodzené bytosti - žijúce rastliny, prinášajúce skazu tejto dedine, vraždiace nevinných ľudí. V tomto momente sa vo mne bili dve stránky - túžba utiecť a nestarať sa, alebo im pomôcť a skázu zastaviť, alebo sa o to aspoň pokúsiť.
"Sakra...," zahryzla som sa do pery, obliekajúc sa do svojich bielych šiat. Nemohla som ich tu nechať, boli ku mne...milí. Relatívne. Následne som otvorila okno a odtiaľ zoskočila na zem. Pristála som ladne, ľahko, ako pierko a rastlinu, ktorá predo mnou škrtila nejaké krehké žieňa, nechala zmiznúť vo fialovom ohni. Kto za tým všetkým stál? Prečo práve tu? Musela som ho nájsť, inak tento útok neskončí, nikdy. Prebehla som ulicou, držiac v ruke jednu zo svojich dýk, presekávajúc čokoľvek, čo ohrozovalo život dedinčanov. Nájsť však stopy nebolo jednoduché, pretože tu bol priveľký zmätok, ľudia panikárili, preto som sa ladne vyšvihla na jednu zo striech nižšieho domu a odtiaľ pozorovala situáciu, rozmýšľajúc nad ďalším postupom. Ak niekto potreboval pomoc, vyslala som pár temných gúľ, ktoré spálili rastliny v podstate na popol.

Oslavy dlho. Sám som bol stále zavretý vo svojej izbe. Ležal som na posteli a rád by som povedal, že meditujem, no len som šetril energiu na prípadné problémy. Vedel som, že ma zobudia. Ostatne, práca pre "nich" bola vždy hlučná a nepríjemná. Možno sa aj pomýlili. Naozaj som si to začal myslieť. Začala búrka a ľudia si oslavu presťahovali dovnútra. Hostinská musela mať radosť, no sám som to považoval za také malé prekliatie, keďže som nemal dosť pokoja. Nakoniec sa mi však podarilo zaspať. 

Nespal som ale dlho. Prebudil ma môj partner skôr, než ma prebudili zvuky Medzi časom sa stihol vrátiť a sám zadriemal, no prebudil sa ešte na začaitku tohto celého chaosu a začal robiť neskutočný bordel. Bol som hore v momente. Otvoril som okno a nechal som ho vyletieť, zatiaľ čo som si pod okno sám sadol, zatvoril som oči a s mojim orlom som sa prepojil.
Situácia v dedine vyzerala zle, no bola mi úplne ukradnutá. Bol som tu čisto kvôli úlohe, ktorou ma môj rád poveril. Pomocou prepojenia našich zmyslov, som zaznamenal podivné rastlinné bytosti, ktoré dedinu napadli a začali jej dedinčanov zabíjať. Síce som v tomto nebol expert, no keďže sa nejednalo o oživnuté mŕtvoly, necromancera som vyškrtol. Stále som bol ale v tom, že to musela byť nejaká kliatba a tie musel niekto vytvoriť. 
Podarilo sa mi nájsť zdroj, alebo to aspoň vyzeralo ako zdroj. Prerušil som spojenie s orlom a sám som otvoril oči, v momente pripravený vyraziť. Zobral som si zo sebou v podstate všetko. Vak som si prehodil cez rameno, upevnil som si šabľu o opasok, aj keď som si nemyslel, že ju teraz budem potrebovať. Mal som v hlave nejaký ten plán. Rýchlo som zbehol dolu, kde som zo steny zvesil lampáš a vydal som sa do ulíc. Všimol som is, že sa neďaleko odo mňa nachádza elfka. Pálila po nich nejakú prapodivnú mágiu. Trocha ma striaslo, nemal som rád mágov. To bolo vždy len lusknutie a vyriešili svoje problémy. Mi normálny smrteľníci, sme museli aj rozmýšľať. Vybral som z jedného stĺpu ešte jednu veľkú pochodeň, ktorá horela slabším plameńom. Veril som však, že mi to bude stačiť. Ak nie? Tak nastane improvizácia. 
"Naozaj sa ich snažíš poraziť dýkou? Si sa s býkom zrazila?" Spýtal som sa elfky. Vlastne som zakričal, aby si ma cez ulicu všimla. Zamával som fakľou a namieril som smerom, ktorým sa nachádzal zdroj. To či map ochopí, už bolo vedľajšie. Ak by tu nebola, musel by som to tak či tak spraviť sám.

Počasí našé mladé čarodějce moc nenapomáhalo. Nejnom že magie měla v tomhle dešti a větru svojí vlastní hlavu, namířit ji byl docela problém, oheň se těžko šíril ať už byl jakýkoliv.
Naštěstí pro ni kytka byla stále kytka čili ať bylo zaklínadlo jakoliv nepřesné zamířit a slabé když doletělo, furt to stačilo na to aby do dýně či do vinné révy udělalo dostatečnou škodu na to, aby přestala dělat to co dělá.
Talmaer zamířil k epicentru, což na jednu stranu bylo velmi odvážné no na druhou musel počítat s tím že si vybral cestu největšího odporu.
Mohl před sebou vidět asi tucet dýní kteří si to kráčí jeho směrem. Šlahouny, které do nedávna sloužili jako kořeny teď používali jako nohy a hlava byla podivně stvořená právě z oranžové tykve.
Jedna z nich zrovna šlahouny omotala jednoho farmáře a ruku mu prohla do nepříjemného úhlu zatímco druhá omotala nešťastnou děvečku a onou tykvý ji bombardovala na solar jako by se jednalo o boxerskou rukavici.
Garda, která měla za úkol strážit vesnici, se vypotácela ovšem jak už to tak bývá alespoň polovina to s alkoholem dnes docela přebrala takže těžko se dalo posoudit jak moc budou vesničanům k pomoci.