Cesty a planiny

Planina Gorgoth, časť 1.

Po nie celkom úspešnej ceste severanov na južný kontinent kde vládlo Kráľovstvo ľudí, sa už takmer rozpadnutá loď dostavila k pobrežiu, ktoré viedlo na obrovské rozľahlé planiny, ktoré boli ale našťastie kryté vyššími vrchmi a hustými lesíkmi. Len čo loď narazila o pobrežie, vyvalilo sa na pôdu zopár slabších jedincov, ktorých búrka takmer pripravila o česť. Pomaly vstávajúc sa pozreli na svojho veliteľa ktorý dosť nahnevane pozeral na ich zničenú loď. Odhadoval že oprava môže trvať i pár dní, vďaka čomu sa dostali do dosť patovej situácie. Ak by ich odhalili, bol by problém utiecť, nehovoriac o fakte že pristáli na úplne inom mieste ako chceli. A práve toto miesto sa nachádzalo neďaleko prazvláštneho lesa do ktorého ani Hraničiari nevstupujú a dokonca i Inkvizítori tri krát premýšľajú či im to zato stojí. Našťastie búrka zasiahla i kontinent a krytý dažďom, vrchmi a lesom bolo veľmi jednoduché sa ukryť v prípade núdze. „Tak vy chamraď, okamžite začnite vyberať veci z toho posratého podpalubia a začnite tvoriť tábor. Vyzerá to že tu ostaneme dosť dlho. A Odin vás chráň ak nás tá prašivá zberba z juhu odhalí!“ Zreval veliteľ ukazujúc na skupinu rozhliadajúcich sa severanov, ktorý okamžite vyštartovali na nohy a začali rozbaľovať tábor. „Sigrior! Kde si ty pankhart!“ Zreval znova, rozhliadajúc sa, kým mu oči nespočinuli na tebe. Pocítil si závan krutosti a bezohľadnosti, avšak tak či tak ste patrili do jedného kmeňa, takže si sa nemusel báť o svoju bezpečnosť. Rukou ti naznačil aby si k nemu podišiel a len čo si tak urobil, zapozeral sa na tvoj vzhľad. Nebol to príjemný pohľad, avšak v jeho očiach sa miešal aj rešpekt. Šamanov, hlavne takých ako ty, si v kmeni vážili takže sa neopovážili byť nejako príliš hrubý na tvoju osobu. „Zober si dvoch mužov a choďte preskúmať okolie či sa tu neskrýva nejaký z tých poondiatych lukostrelcov!“ Zavelil, načo sa pri tebe objavili dvaja prihlúplo vyzerajúci barbari s obrovskými sekerami. Čo nemali v hlave si ale nahrádzali svalovou hmotou a tak o hlavu vyšší chlapi boli zrazu pod tvojím velením. Z planiny kde ste boli viedla pomedzi hory len jedna cesta, smerom na východ, kde sa hory strácali a nasledovala rozľahlá planina s občas zo zeme rastúcimi stromami. V diaľke bolo vidieť obrovský a pochmúrny les, ku ktorému by bolo šialenstvo sa približovať, aspoň to z pohľadu naň šlo cítiť. Veliteľ sa v tú chvíľu ako ti dal rozkaz otočil a začal sa venovať ostatným, ktorý sa márne snažili v daždi nosiť po blate ťažké bedne.

Cesta bola katastrofálna, no robil som čo som mohol. V podstate to mohlo byť aj znamenie od samotných bohov, alebo skúška, ktorú nám postavili do cesty. Naša loď sa takmer potopila ešte pred tým, než sme narazili na pobrežie, ale našťastie to vydržala. Búrka to bola neúprosná, vietor nás takmer niekoľko krát prevrátil a blesky šľahali do rozzúreného oceána, či na oblohu. Robil som čo som mohol, aby som udržal morálku mužov pod velením vodcu tohto nájazdu. Nakoniec sme však dorazili a ja som mal až podivne dobrú náladu. Bol to môj prvý nájazd na Juhu. Počul som ľudí rozprávať, o obrovských mestách, bohatstve o ktorom sa nám nemohlo ani vzdať.. a tých bojoch. Moje ruky sa triasli nadšením a na zem som zoskočil medzi prvými, v rukách zvierajúc moju obojručnú sekeru a pod maskou som mal čo robiť, aby ma nechytil záchvat radostného smiechu. Bude toto ten nájazd, po ktorom sa stretnem s mojimi bohmi? Nie.. určite nie, ešte som toho zažil tak málo. Moje oči behali po strániach a ja som nasával ten pohľad, ako som len vedel. Moju pozornosť si však vyprosil veliteľ, ktorý začal vykrikovať rozkazy. Očividne nezdieľal moje nadšenie. Nemohol som sa mu diviť, no chcel som vidieť, ako si s touto skúškou od našich bohov poradí. Podvihol som jedno z obočí no pribehol som k nemu, na čo som si moju sekeru vyložil na rameno. Vypočul som si jeho rozkaz, po ktorom som len prikývol a zároveň som sa buchol do hrude. Vykročil som bokom od rozkladajúceho sa tábora a len som tým dvom horám rukou naznačil, aby ma nasledovali. Keď sme podiśli trocha bokom, len som ukázal na jedného z nich a následne som poukázal na jedno z vyvíšených miest, ktoré sa nachádzalo na jedinej vidietľnej ceste, vedúcej ku pobrežiu. Druhého som nasmeroval na okružnú jazdu. Sám som len stál a dumal som nad tým, pre čo mi na prieskum môj veliteľ dal dvoch mužov, ktorí sa na to proste nehodili. Skôr by som uvítal dvoch lukostrelcov... Sám som sa len prechádzal okolo tábora a sledoval som okolie, rovnako ako som mal oči stále na tých dvoch, či sú ešte na žive a podobne. Čakal som kedy sa ten z okružnej jazdy vráti a povie mi, na čo narazil. Prípadne ako vyzerá okolie.. ak bol schopný si to zapamätať.

Planina Gorgoth, časť 1.

Výber to nebol bohvieaký, čo si si sám dobre uvedomil, nešlo však vyberať. Mal to byť obyčajný raid bez zastávky, avšak či už bohovia alebo len náhoda tomu dali že sa raidovanie zmenilo na kompletnú stavbu tábora. Šlo len dúfať že vás nikto neodhalí, pretože sa už neraz stalo že skupinka Hraničiarov, patriaca k najlepším stopárom a strelcom práve v divočine vystrieľala celú jednotku bez toho aby prišli čo i len o jediného muža. Sám si sa však zdržiaval okolo tábora a ďalej si nevystrkoval nos a možno to bolo pre teba najlepšie pretože ani po dosť dlhej chvíli sa nevrátil jediný z mužov ktorých si vyslal na prieskum okolia. Niečo tu ale nehralo, tvoje nadšenie musela prekaziť i tvoja normálna inteligencia a spracovanie okolia. Keby totiž jeden z tvojich mužov narazil na nejakého Hraničiara, pred tým než by padli pod záplavou šípov dokázali by vydať nejaký ten hlások zo seba, ktorý by sa ohromne rozozvučal v tomto hornatom priestore. Boli to muži ako sa patrí a na ich skolenie by bolo treba viac ako nejaké tie úbohé šípy hliadok. Nanešťastie pre teba sa však ani po hodine nevrátili a ty si len počul ako sa z tábora ozýva nervózny hlas veliteľa. Sám si si bol určite vedomý že keby si sa vrátil že si z ničoho nič prišiel o dvoch jeho najsilnejších mužov, kto vie čo by ťa stretlo a možno vďaka takejto udalosti by si sa stretol z bohmi už dnes. Keď si sa ale zapozeral dopredu nevidel si nič, žiadne nebezpečenstvo a ani tvoja intuícia ti nedávala najavo že sa niečo zlé deje. Les ktorý ťa tak strašil bol príliš ďaleko a okolie bolo tiché a pusté. Úplne bez života.

Bol som nervózny, začínal som byť. Prešla už hodina a moji muži sa stále nevracali. čo tam našli nejakú ženskú a pretiahli ju skôr, než by dali vedieť?.. nie.. nemohlo to byť také jednoduché. Sám som nepočul ani hlások. Žiadne výkriky, dokonca ani žiadne vrčanie.. neboli tu medvede či vlci, aspoň teda neboli príčinou toho, že dvaja nájazdníci jednoducho zmizli. Na jednu stranu som nechcel nechávať tábor v rukách veliteľa, no na druhú som sa nemohol vrátiť s rukami prázdnymi. Nejaká informácia.. čokoľvek. Sekeru som zvesil z ramena a chytil som ju pevne do oboch rúk, neostávalo mi nič iné, len sa pobrať za stopami mojich bratov a zistiť, čo sa stalo. Vykročil som teda smerom ku kopcu, na ktorého som poslal prvého z nájazdníkov. Kopec bol dobrý strategický bod, videl by som z neho na okolie, aj keď len na malé, keďže kúsok od nás boli hory ktoré boli omnoho vyššie. Išiel som pomaly a snažil som sa byť obozretný, aj keď kto vie, čo tu mohlo číhať. Dve dvojmetrové obludy sa ale nemohli stratiť len tak, bez dôvodu. Nekričal som ich mená a ani som na nich nijak nevolal. Ešte by som na seba zbytočne upozorňoval. Len som sa rozhliadal, po okolí.. a išiel som pomaly, ako hrozne paranoidný človek, ktorým som momentálne aj bol.

Planina Gorgoth, časť 1.

Nakoniec sa tvoje rozhodnutia prejavili ako tie správne. Nepatril si k nejakým zaostalým opiciam zo severu ktorý všetko riešili svojimi sekerami. Rozumne si vynechal krik po tvojich bratoch, čo by ony asi neurobili a revali by po tebe až by ich bolo počuť v hlavnom meste, tvoja paranoja sa nakoniec ukázala ako tá správna. Len čo si totiž podišiel na kopec, i napriek zlému videniu kvôli dažďu si si mohol všimnúť rohatej helmy na zemi. Tie predsa nerastú len tak počas dažďa, avšak žiadna stopa krvi, žiadna stopa po boji, nič. Nič nebolo na tomto prekliatom mieste vidieť. Avšak z kopca ti mohol padnúť zrak na ohromný les ktorý sa rozkladal pred tebou. Bolo to určite naozaj zvláštne. Ešte pred chvíľou by si bol prisahal že les sa nachádza desiatky kilometrov od miesta kde ste pristáli s loďou, teraz to boli možno tri kilometre. Starodávny a mocný les ktorého sa boja i tí najchrabrejší ľudia na tejto planéte zaváňal ohromným vekom. Videl si ako niektoré stromy boli určite staršie než vôbec ľudstvo mohlo pamätať, pretože vtedy ešte neexistovalo. Mohol si vidieť ako sa práchnivé stromy ohýbajú pod náporom silného vetra a to šumenie. Len čo si ho započul, akoby ťa volalo. Akoby ťa volali samotný bohovia aby si k nim prišiel. V tú chvíľu si musel vynaložiť všetku silu vôle aby sa tvoje nohy nerozpohybovali samé od seba a ty si nevykročil vpred k nemu. Strach bol veľký ale ešte väčšia príťažlivosť. Či si sa rozhodol podmaniť alebo si sa tomu postavil na odpor bolo na tebe. Keby si totiž vykročil vpred, všimol by si si že pred lesom niekto alebo niečo stojí. Mohlo to mať tak 2 metre, stálo to na dvoch nohách ale v daždi to nešlo rozoznať presne. Ak si však ostal na mieste, započul by si rýchle a dunivé kroky priamo za tebou. Len čo by si sa otočil, zahliadol by si ako sa k tebe rúti niečo naozaj obrovské avšak húštiny stromov a kameňov v silnom lejaku znova zastierali tvoj zmysel pre vnímavosť.

Moja opatrnosť sa vyplatila. Netrvalo dlho a narazil som na helmu jedného z mojich bratov. Nezohýbal som sa k nej, nepotreboval som ju a sám som mal radšej svoj život, než nejaký kus kovu a handier. Keď som sa ale rozhliadol, srdce sa mi takmer zastavilo.. bol to však strach? alebo niečo iné? Predo mnou sa rozprestieral obrovský les so stromami tak veľkými a starými, že v ňom museli bojovať len bohovia sami.. a volali ma ? Nie.. nie nie.. moji bohovia nebývali v lesoch. Moji bohovia hodovali v sieňach Valhally, kde čakali spolu s mojimi padlými bratmi na koniec sveta.. nie, museli to byť falošný bohovia týchto končín. V mojom vnútri sa roztiahla zúrivosť.. zabili mojich bratov a chceli si zobrať aj mňa? Prižmúril som oči, v snahe lepšie si prezrieť bytosť ktorá stála pri lese. Možno keby to bola nejaká zvodná nahá žena, mal by som väčší záujem.. ale takto? No moje túžby prehlušil dupot a ja som sa v rýchlosti otočil, prehodiac si sekeru na druhú stranu. S bojovým výkrikom som sa v momente rozohnal mojou sekerou. ktorá opísala oblúk nad mojou hlavou a ja som sa s ňou snažil bytosť skoliť k zemi skôr, než by ma stihla zvalcovať. Môj protivník bol veľký, aj cez dážď vyzeral silno.. pod maskou sa mi na tvári objavil úsmev. Boli to presne tieto chvíle, kvôli ktorým stálo za to žiť, aj keď by to malo byť len krátko.

Planina Gorgoth, časť 1.

A znova, ako v celej histórii ľudstva, sa ukázalo že všetci prežívajú len na základe šťastia a šťastných náhod. Náhodou aj bolo že vábenie lesa prehlušil divý dupot zozadu a tento mladý Viking sa rozhodol čeliť svojmu nepriateľovi tvárou v tvár akoby mal utekal. Pravdou bolo že keby na tvojom mieste bol nejaký južan, vzal by nohy na ramená a rozutekal sa už dávno smerom k lesu kde by ho podľa všetkého nečakalo nič príjemné. V ten moment ako si sa otočil a zazrel si pred sebou svojho súpera, mal si jedinečnú šancu uhnúť zbraňou. K tebe sa totiž valil jeden z tvojich bratov ktorý v poslednej chvíli uskočil aby sa sekera nezaťala do jeho tvrdej lebene. Kto vie o by sa stalo, možno nič keďže očividne bola jeho lebeň prázdna. Masa svalov sa zvalila na zem blízko tvojich nôh ale skôr ako sa stihol postaviť na nohy a vynadať ti, pozrel sa na helmu povalenú na zemi. „Tak tu je..“ Ozval sa dutý hlas, ktorý okamžite zabudol na všetko okolo a načiahol sa za helmou. Očividne patrila jemu. Chvíľku ale trvalo než sa postavil na nohy, a až tak urobil, pozrel sa na teba dosť podivným pohľadom. „Prečo si na mňa zaútočil, bratu?“ Spýtal sa nechápavo škrabajúc si svoju ozrutnú bradu. Nevedel nájsť dôvod prečo jeho súkmeňovec takto vyštartoval, možno to bolo že si tu zabudol svoju helmu a chcel ho tak potrestať. Podivne si buchol do hrude, narovnal sa takže v túto chvíľu si mu meral asi po začiatok pŕs a s hrdým hlasom zreval. „Nikde v okolí nič není!“ Dutý hlas znova zaznel pohorím a odtiaľ sa roznášal ďalej a ďalej. Až teraz si si mohol všimnúť niečoho naozaj desivého. Les znova stál na svojom mieste, desiatky a desiatky kilometrov ďaleko. Akoby to čo si doteraz videl bola len tvoja predstavivosť alebo nejaké kúzlo. Avšak zosielateľa si nie len že nevidel ale necítil si žiadnu stopu po mágii. Čo bolo ale ešte horšie, ďalší z prieskumníkov sa naozaj naďalej neukazoval a bol to práve on ktorého okružná trasa viedla presne na mieste kde si videl pred chvíľou les. A určite ho trasa zaviedla aj na miesto kde si zahliadol podivnú postavu. „Čo sa deje? A kde je Zigfree?“ Spýtal sa s nádejou v hlase. Teraz keď si ho videl tak zblízka a bez helmy, mohol si si všimnúť podobu. Očividne boli tí dvaja bratia. A práve jeho brat teraz chýbal. Preto sa muž stojaci pri tebe začal rozhliadať a dúfajúc že ho niekde zahliadne ale s prebývajúcimi minútami bol i on čoraz nervóznejší a nervóznejší.

Sám by som sekeru nevedel zastaviť, ani keby som chcel. Môj brat bol kus poriadneho idiota a ja som mal čo robiť, aby som sekeru zo zeme nezodvihol a nezačal som sa s ňou zaháňať ďalej a ďalej, ako zmyslov zbavený.. no to ostalo len v mojich predstavách. Naklonil som hlavu na stranu a dosť viditeľne som si povzdychol.  Sekeru som len zložil k zemi, podišiel som k nájazdníkovi a pár krát som ho dlaňou pobúchal po rameni. Keď mi ruka dopadla na jeho ramena tretí krát, zapozeral som sa hlboko do jeho očí. Bol síce tak o hlavu vyšší, no necítil som sa.. nejak .. menejcenne. "Ako si.. u Odina.. stratil helmu zo svojej hlavy?!" Spýtal som sa ho, tak trocha aj na odľahčenie situácie. Navyše som netušil, ako mu odpovedať. Netušil som čo sa deje, netušil som kde je Zigfree a netušil som, čo bol práve dobrý nápad zakladať tábor na pobreží. Tu sa určite žiadna dedina nenachádzala. Navyše tne les.. nie.. niečo tu naozaj nebolo v poriadku. "Ideme späť k ostatným." Odvetil som mu namiesto odpovede, vyložil som si sekeru na rameno a vyrazil som smerom k táboru, kde už pravdepodobne čakal náš veliteľ. Bol som zvedavý ako zareaguje na náš príchod.. a na jeho otázky. Z takých otázok sa dali dobre vycítiť priority daného človeka.

Planina Gorgoth, záver 1 časti.

Tvoj priateľ, ktorý dokázal nejakým zázrakom stratiť helmu, povedal len niečo nezrozumiteľné následne čoho sa vydal spolu s tebou do tábora. Avšak celý čas ťa prenasledovalo niečo nekalé. Akoby ťa niekto sledoval, akoby sa niekto zozadu blížil, lenže v momente ako si sa chcel uistiť či za tebou naozaj aj niečo stojí, bolo tam len prázdne miesto. Nebolo stopy po žiadnej živej či mŕtvej duši. Čaro lesa ale utíchlo a to si si mohol oddýchnuť, pretože i keď bol tvoj spoločník úplne prostý, akoby úplne vyháňal všetkú zlú energiu a vlieval ti do nôh istotu a nádej. No i napriek tomu sa cesta zdala oveľa dlhšia ako predtým. Len čo si zbadal po chvíľke obrysy tábora, v pozadí sa ozval hrom. Silný a nebojácny hrom spoločne s bleskom ktorý svojím svetlom úplne preťal oblohu a na malý moment kompletne osvietil priestranstvo. A vtedy si to uvidel. Tábor síce bol na svojom mieste ale nebolo ani stopy po žiadnom z tvojich členov. Znova, bez výkriku, bez stôp po boji, žiadne telá, žiaden život. Loď sa naďalej kymácala rozbitá vo vetre, od nej až k táboru viedla stopa po ťahaní ťažkých bední alebo kúskov dreva, stanov a podobných vecí na rozbalenie tábora ale akoby všetci všetko zhodili zo seba a utiekli. To by tu boli ale stopy, no žiadne tu neboli. Nebol tu nikto, ani živá duša. V ten moment si sa zarazil pri pohľade za seba, keď ťa tvoj spoločník poklepal po ramene. Za vami neboli hory z ktorých ste práve zišli ale stáli ste priamo pred vchodom do obrovského a starého lesa, ktorý si videl v diaľke. Stáli ste len pár metrov od prvých hrubých kmeňov stromov. Dážď v ten okamih ustál a vietor zmizol, akoby nemal vplyv na samotný les. „Sigrior.. Čo sa to deje?..“ Prehovoril podivne priškrteným hlasom jeho spoločník.

Nemal som ani len poňatie, čo som práve zažil. Keď som kráčal k táboru, mal som zlý pocit už len zo samotného počasia. Nehovoriac o obrovskom blesku, ktorý rozťal oblohu. Kupodivu to bol práve ten blesk, ktorý mi pripomenul čím vlastne som, dodal odvahu a chuť niečo rozseknúť na pol. Bol to predsa len Thor, ktorý mlátil svojim kladivom do nákovy. Ako by som pred mojim bohom mohol vyzerať vystrašene? Bol som Norman, nie jeden z týchto kráľovských slniečkarov. Moja radosť však znova trocha opadla, keď som sa ocitol len pár metrov od prvých kmeňov toho prekliateho lesa. Nahlas som si povzdychol, mohol to počuť aj môj brat, ktorý sa ma následne spýtal tú otázku. Pokladal som si ju však sám. "Valhalla môj brat.. Valhalla." Znova som zovrel sekeru do oboch rúk a s myšlienkou, že nezahanbím sám seba a ani mojich bohov, som vstúpil do tohto prekliateho lesa. Netušil som čo tu mám hľadať.. a pre čo som odtiaľto nemohol odísť. Ale tak či tak to vyzeralo tak, že jednoducho nemám na výber.

Les Bleakwood, časť 1.
Vchod do lesa

Ako si už možno spomenul, možno boli južania slniečkári ktorí okamžite utiekli pri spozorovaní tohto lesa, musel si však spomenúť koľko teraz južanov bolo na svete a ako málo bolo severanov. Strach a útek, boj o prežitie nemusela byť až tak zlá vec. A práve to si ucítil, keď jeho kroky prekročili hranice lesa a dostal si sa  pod prvé koruny stromov, nastala hrozivá tma. Viditeľnosť bola iba na pár metrov pred seba, les bol hustý a hrubé, takmer až čierne koruny stromov neprepúšťali takmer žiadne svetlo. Zrazu akoby si vstúpil do iného lesa. Šumenie mora, vietor a búrka utíchli a ty si pocítil silu ťaživého a práchnivého ticha starého lesa, staršieho než si môžu pamätať samotný vysoký elfovia. A boli to práve oni ktorý priviedli mor na tento les. Zo začiatku to tak zlé nebolo, od začiatku viedli malé vychodené cestičky ďalej a ďalej do lesa, mnoho inkvizítorov tadiaľ chodilo, so strachom ale boli tu. Nebol si prvá ľudská bytosť ktorá sa sem dostala. Avšak čím ďalej si vstupoval do lesa, tým viac hustol, tým sa v ňom ťažšie dýchalo a pocit z toho že ťa niekto sleduje bol silnejší a silnejší. Tvoj spoločník kráčal pri tebe, avšak na ňom známky strachu nebolo poznať. Podľa všetkého bol úplne vygumovaný, a práve na takých ľudí strach nikdy neplatil. Stromy boli hrubšie, ale rozpadnuté, miestami zlomené, často si narazil na úplne čiernu zem, hnis ktorý stekal ako miazga zo stromov. Bolo to akoby si vstúpil do lesného pekla. Až sa to zmenilo. V pozadí si začal počúvať podivné vytie, nepatrilo to ale nejakým malým vlkom, bolo silné, i napriek tomu ako ďaleko bolo. Korene praskali pod náporom vašich nôh a nejeden by sa vydal na ústup. Cesta späť však nebola možné pretože cesta sa stratila, stromy akoby ožili a zablokovali východ. Až kým si nenazrel pred sebou svetlo. Nebolo silné, bolo však prirodzené, akoby sa pred tebou nachádzala za stromami mýtina a z nej šiel svit mesiaca. A tam, si niečo počul. Podivný mäkký a jemný hlások. Akoby tam niekto spieval, nejaká žena, nejaké dieťa. Cesta ťa však mohla zaviesť aj napravo. Nachádzala sa tam cestička, ďalej do tmy, ešte hustejšej a dusivejšej. Výber bol na tebe.

(Hráč sa presunul do lesa)

Moje kroky ma viedli do lesa stále hlbšie a hlbšie. Bol to dobrý nápad? Určite nie. No stále som bol Viking a mi sme neboli príliś známy pre naše bystré rozhodnutia. Niekto by povedal, že sme sa narodili len pre to, aby sme celý život mysleli na našu smrť. Tento niekto mal pravdu a ja som nebo lzas tak výnimočný či iný od mojich bratov a sestier. Popri ceste som bol obozretný a našľapoval som pomaly, čo sa o mojom bratovi nedali povedať. Musel som si sem tam povzdychnúť a niekde v kútiku duše som si hovoril, pre čo nemohol byť nejakou štítonoškou. Tie mali šamanov v obľube a možn onejaká.. psychická a morálna podpora by bola na mieste. No nedokázal som nad podobnými vecami rozmýšľať dlho. Bola tu tma, ohromná tma a ticho. Netušil som čo je to za les, no bol skazený.. hnusný, zničený a ak to bolo miesto, kde sa nachádzali bohovia kráľovstva, nechcel som mať s nimi nič spoločné. Zaregistroval som aj to, že svet žil svojim vlastným.. životom? Ako to nazvať. Ako keby som sa ocitol v úplne inom svete. Tisíce kilometrov od pobrežia, kde sme nechali roztrepanú loď a otázku, čo sa stalo s našimi bratmi. Možno to bola len ďalšia ilúzia, možno ma to malo znova len zmiasť a moźno som sa vydal na cestu k môjmu vlastnému hrobu. No nevadilo mi to. Nezomriem zo strachom, smrť privítam s otvorenou náručou a pridám sa k mojim zosnulým bratom a sestrám s radosťou a oslavami, hodných môjho ľudu. Neplánoval som však zomrieť a moju smrť uponáhľať, to určite nie. Započul som vitie. Že by to bolo vitie samotného Fenrira? Požierača mesiaca a príchod Ragnaroku? Sekeru som tuho zovrel v rukách. Ani som nevedel, prečo som stále musel myslieť na našich bohov, prečo som stále musel rozmýšľať v tomto svete. No bol som šaman a bola to cesta, ktorá mi bola predstavená a ktorou som sa vydal. Obzrel som sa za seba a zistil som, že cesta späť nie je. Dalo sa ísť len dopredu.. ale to bolo dobré. Brány Valhally neboli pre zbabelcov a chudákov. No zrazu som uvidel svetlo. Privrel som viečka a snažil som sa rozlíśiť, čo je zdrojom tohto sveta. Bolo to však príliš ďaleko. A následne ten hlas.. hlas nejakej ženy, alebo skôr dievčaťa. Neisto som sa pozrel na môjho brata. Mal isme na výber, keďže sa cesta rozdvojovala.. no ktorý hlupák by si vybral tmu namiesto svetla a príjemného hlasu? Samozrejme to mohlo byť len vábenie.. a možno som už dávno zomrel a na moju cestu do Valhally mi spievala samotná Freya.  Nevedno, no nemal som to zistiť inak, ako to skúsiť na vlastnej koži. Sekeru som znova pevne zovrel do oboch rúk a vydal som sa rozhodne za svetom, za hlasom.. s nádejou a nejakým očakávaním. AJ keď som sám nevedel, čo očakávať.

Ve chvíli kdy orc zavrčel jsem se rychle rozhlédl kolem, vše alespoň na první pohled vypadalo normálně. Pro jistotu jsem vytáhl jeden z vrhacích nožů které nosím na lýtku a schoval ho do dlaně levé ruky tak aby nebyl vidět, ale abych ho v případ potřeby mohl během okamžiku hodit po případném útočníkovi nebo mu ho zabodnout někam do těla kdyby se dostal příliš blízko. Pravou ruku jsem si nechal volnou pro rychlé tasení své oblíbenější zbraně kukri bude-li ji třeba. Znovu jsem se rozhlédl tentokrát pomalu a zkoumal jsem podrobně celé okolí, Malik nebyl člověk, tudíž jeho smysly mohly zachytit něco co mé lidské na poprvé přehlédly.

V Callenhadu jsem viděl už spousty mrtvol zabitých různými zbraněmi a pár jsem jich měl i na svědomí, takže to pro mě nebylo něják hrozné ani mi nevadil ten zápach, který jsem teď už cítíl také. přidřepl jsem si k tělům a začal si je zlízka prohlížet a hledat zranění, i když se už rozkládaly byla tu šance že nějáké najdu a dokážu identifikovat zbraň která způsobila smrt.
Smrtelná zranění jsou jedna věc, ale jakožto člověk který strávil většinu života v ulicích města mi mnoho neříkaly věci jako stopování někoho ve volné přírodě. Z toho co jsem věděl o orcích pocházejí z hor a protože Malik nedokázal plynně hovořit naším jazykem mol jsem odhadnout že většinu života v horách strávil, tudíž bylo celkem pravděpodobné že narozdíl ode mě v tom bude mít alespoň nějákou praxi.
"Maliku myslíš že bys dokázal vystopovat ty co je zabili?" kývl jsem hlavou směrem k tělům.

Na tělech jsem našel pouze řezné rány které bohužel už bez důkladnějšího zkoumání nešly lépe určit. S jistou jsem mohl vyloučit sekery a pravděpodobně i obouruční meč, takže jsem si mohl odvodit že útočníci nejspíše příliš neoplývali brutální silou. Na druhou stranu to sice budou asi vynahrazovat obratností, ale s trochou štěstí bych měl být schopný alespoň jedno z nich trefit vrhacím nožem dříve než si nás všimnou.
Když si Malik vytáhl sekery bylo mi jasné co chce udělat a nic jsem proti tomu neměl, mimo to běsnící orc je úžasné odvedení pozornosti. V případě že budou poblíž ohně více než dva lapkové bude to chtít alespoň nějáký plán kromě naběhnutí mezi ně.
"Jdeme tam, ale prozatím pomalu a potichu, protože pořád nevíme co na nás čeká, souhlasíš? Až uznáš že je vhodná doba můžeš na ně zaútočit jak se ti bude chtít a já se přizpůsobím a jen pro jistotu si dávej pozor kam šlapeš mohli někde nastražit nějákou past." na jednu stranu mi mluva mého parťáka celkem vyhovovala, na druhou stranu bych ocenil i složitější odpověď, ale od někoho kdo měl s naším jazykem zkušenosti jako Malik bylo i to málo více než uspokojivé.

Luk mi vždycky přišel jako podvádění, zabít někoho na takovou vzdálenost jakou umožňuje a s minimální námahou, je prostě nečestné. V levé ruce jsem ještě stále držel vrhací nůž, pokusil jsem se s ním tedy lukostřelce trefit a pro jistotu ve chvíli kdy nůž opustil mou ruku sáhl k pasu pro druhý a použil i ten. Když se nad tím zamyslím vrhací nože taky možná nejsou úplně čestné, ale on podváděl první takže je to asi fér. Navíc jsem o sobě nikdy netvrdil že jsem čestný člověk.
Byl jsem připraven výkřikem varovat Malika kdybych náhodu oběmi noži minul a lukostřelec měl tak stále možnost výstřelu. Pravou rukou jsem tasil kukri a rozběhl se na bojiště.

Malik

Lukostřelce sice nezasáhl ani jeden z vrhacích nožů ovšem tím že musel soustředit na vyhýbání se stalo to že střela z luku vyletěla a místo Malika trefila jednoho z banditů do stehna. Bandita hlasitě zařval, obrana byla tatam. Následně bylo slyšet jen hlasitý smích Orka který uděřil tupou stranou sekery raněného do hlavy což ho poslalo k zemi.
Banditi byly strachy bez sebe a zde se opět potvrdilo že zahnaná myš do kouta se pokusí o zoufalý útok. Z druhé strany ovšem na Malika přiletěli další dva nepřátelé. Sekera nebyla nejlepší k obraně. Jeden meč se mu sní podařilo zablokovat druhý ho však sekl do levého ramene. Malik však vypadal že si rány ani nevšiml. Pěstí kterou držel sekeru se napřáhl a zlomil nos tomu nebožákovi.
Lučišník se připravoval k další ráně, ovšem lehce otřesen že "zabil" svého přitele. Tentokrát však mířil na Jackoba.
Z lesa doběhl další muž sekeru, se kterou doteď sekal dřevo na oheň, v ruce se rozeběhl směrem na Jackoba vzdálen cca 8 metrů od něj.
V jeden ze stanů se otevřel, ze vnitř vystoupil muž který si doteď "úžival" s jeho zajatkyní. Ještě se rozkoukával co se děje takže prozatím nebyl hrozba.

Rozeběhl jsem se lehkým obloukem k muži se sekerou a za pohybu vytáhl levou rukou další vrhací nůž tentokrát z pouzdra na pravé ruce, potom jsem zaútočil ve chvíli kdy se mi lučištník dostal do zákrytu, pokud vystřelí teď bude riskovat život dalšího kamaráda. Protože můj nynější protivník držel sekeru rozhodl jsem se pro seknutí s kukri přes ruce, abych ho o zbraň připravil a mohl ho lépe využít jako lidský štít. Vrhací nůž v levé ruce si ponechám prozatím jako zálohu.

Na muži který na mě běžel bylo něco jiného než na ostatních, rychlejší, čistější pohyby. Tohle bude ještě zajímavé, pomyslel jsem si a vrhl po něm nůž, ne že bych myslel že ho zraním, ale pokud se bude chtít vyhnout bude muset trochu zpomalit. Okamžitě potom jsem se pokusil prosmýknout dřevorubci za záda a zasadit mu konečný úder seknutím přes krční páteř.